LIMSwiki

Poľská obranná vojna
Súčasť druhej svetovej vojny
Zľava doprava: Strmhlavé bombardéry Ju 87 nemeckej Luftwaffe pred náletom na mesto Wieluń, loď SMS Schleswig-Holstein útočí na prístav Gdansk, vojaci Wehrmachtu ničia poľsko-nemecký hraničný prechod, formácia nemeckých obrnených vozidiel, nemeckí a sovietski vojaci si podávajú ruky po invázii, bombardovanie Varšavy.
Dátum 1. september – 6. október 1939 Miesto Poľsko a Slobodné mesto Gdansk Výsledok Víťazstvo štátov Osi a Sovietskeho zväzu
Protivníci
Poľsko Légia Čechov a Slovákov	Nemecko Slovensko Sovietsky zväz (od 17. septembra 1939)
Velitelia
Edward Rydz-Śmigły (maršal Poľska) Wacław Stachiewicz (náčelník Generálneho štábu) Tadeusz Kutrzeba (Armáda Poznaň) Juliusz Rómmel (Armáda Lodž, Armáda Varšava) Lev Prchala Ludvík Svoboda	Fedor von Bock (Skupina armád Sever) Gerd von Rundstedt (Skupina armád Juh) Ferdinand Čatloš (Poľná armáda „Bernolák“) Michail Kovaľov (Bieloruský front) Semion Timošenko (Ukrajinský front)
Sila
Poľsko: 39 divízií (niektoré z nich nikdy neboli plne mobilizované a koncentrované) 16 brigád 4 300 diel 300 tankov 400 lietadiel Légia Čechov a Slovákov: 1 000 vojakov 190 pilotov Celkovo: 950 000 vojakov	Nemecko: 60 divízií 6 brigád 9 000 diel 3195 tankov 2 315 lietadiel Slovensko: 3 divízie Sovietsky zväz (pridal sa 17. septembra): vyše 33 divízií vyše 11 brigád 4 959 diel 4 736 tankov 3 300 lietadiel Celkovo: 1 500 000 nemeckých vojakov 466 516 sovietskych vojakov 51 306 slovenských vojakov Celkovo: vyše 2 000 000 vojakov
Straty
Poľsko: 66 000 mŕtvych 133 700 zranených 694 000 zajatých Légia Čechov a Slovákov: 7 mŕtvych 6 zranených Celkovo obetí: 199 700	Nemecko: 16 343 mŕtvych 3 500 nezvestných 30 300 zranených Slovensko: 37 mŕtvych 11 nezvestných 114 zranených Sovietsky zväz: 1 475 mŕtvych alebo nezvestných 2 383 zranených alebo: 5 327 mŕtvych, nezvestných a zranených Celkovo obetí: 59 000
Historický portál

Poľská obranná vojna

Westerplatte - Krojanty - Mława - Mokra - Gdańský záliv - Mikołów - Pszczyna - Węgierska Górka - Jordanów - Tucholský les - Łódź - Borowa Góra - Piotrków - Tomaszów - Różan - Radom - Łomża - Wola Cyrusowa - Hel - Wizna - Gdynia - Iłża - Varšava - Bzura - Jarosław - Modlin - Kałuszyn - Węgrów - Lwów - Kobryń - Brześć - Kępa Oksywska - Tomaszów Lubelski - Kampinoský les - Janów Lubelski, Wereszyca and Hołosko - Krasnystaw - Grodno - Cześniki - Krasnobród - Władypol - Szack - Wytyczno - Parczew - Kock

Poľská obranná vojna alebo invázia do Poľska začala 1. septembra 1939 a trvala do 5. októbra 1939. Nacistický útok na Poľsko (plán útoku mal označenie Fall Weiss) je považovaný za začiatok druhej svetovej vojny v Európe. 17. septembra 1939 zaútočilo na Poľsko aj ZSSR. Nacistické Nemecko a ZSSR v priebehu tejto spoločnej operácie za jeden mesiac donútili Poľsko ku kapitulácii. Západní Spojenci, ktorí v reakcii na tento akt agresie vyhlásili Nemecku vojnu, však neboli ochotní Poľsku významnejšie pomôcť, pričom mohli využiť fakt, že väčšina nemeckých jednotiek bola sústredená v Poľsku a na poľských hraniciach.

Príčinou nového konfliktu v Európe bol jednak fakt, že sa Nemecko nikdy nezmierilo so svojimi územnými stratami v poľskom priestore, ktoré muselo akceptovať po porážke v prvej svetovej vojne, jednak Hitlerova myšlienka, že treba rozšíriť nemecký „životný priestor“ v Európe smerom na východ. Niektorí historici poukazujú na fakt, že poľská vláda sa zjavne spoliehala na záruky západných Spojencov a v mnohých ohľadoch sa chovala voči nemeckej menšine a v otázke Gdanska nediplomaticky a skôr podporovala vojnové vášne.

V marci 1939 nacistické Nemecko celkom zlikvidovalo Česko-Slovensko, po tom, čo obsadilo Čechy a Moravu a Slovensko, ktoré sa v kritickej situácii oddelilo prijalo pod svoju ochranu, čo znamenalo, že krajina musela do značnej miery nasledovať svojho ochrancu najmä v zahraničnopolitickej oblasti. Západné mocnosti sa tak len utvrdili v mienke, že Nemecku, ktoré hlásalo, že po pričlenení Sudet, už v Európe nebude mať ďalšie územné nároky, nie je možné dôverovať^[1].

5. januára 1939 Hitler oficiálne požiadal Poľsko o navrátenie slobodného mesta Gdansk a povolenie postaviť diaľnicu tzv. poľským koridorom až ku Gdyni. Poľsko tieto návrhy odmietlo. 21. marca sa nemecká žiadosť opakovala v omnoho ostrejšom tóne, no bola o 4 dni neskôr Poliakmi opäť zamietnutá. V tej istej dobe sa britský premiér Chamberlain vyjadril, že v prípade ohrozenia Poľska bude Spojené kráľovstvo stáť po jeho boku. 28. apríla Nemecko vyhlásilo nemecko-poľskú dohodu o neutralite z roku 1935 za zrušenú. Francúzsko a Británia, následne vyslali do ZSSR svojich zástupcov, aby rokovali s Molotovom aj Stalinom o prípadnej obrane pred nemeckým útokom. Tie stroskotávali najmä na neochote Poľska povoliť vstup sovietskych jednotiek na svoje územie i v prípade, že by tam vkročili ako ich spojenec^[2]. Diplomatické rokovania však neviedli k úspechu a Nemcom, ktorí sa obávali bojov na dvoch frontoch, sa podarilo 23. augusta 1939 uzavrieť dohodu na úrovni ministrov zahraničných vecí medzi Molotovom a Ribbentropom^[1]. Pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom mal tajné dodatky, v ktorom si oba štáty v podstate rozdelili územie Poľska a vyčlenili územie budúcich záujmov v Európe.

Pohnútky Sovietskeho zväzu uzavrieť spojenectvo s nacistami v tej dobe vychádzali z neschopnosti dohody s Francúzskom, Britániou a Poľskom, ale i Stalinovej snahy upevniť si čo najviac svoje strategické pozície. Zjednodušene možno povedať, že zatiaľ čo západné krajiny dúfali, že sa im do vojny proti Nemecku podarí zatiahnuť Sovietsky zväz, Stalin dúfal, že sa vojne proti Nemecku podarí vyhnúť a prežiť boje medzi Nemeckom a Spojencami bez ujmy^[3]. Situáciu komplikovali i udalosti na Ďalekom východe, kde sa v auguste 1939 rozhoreli boje medzi ZSSR a cisárskym Japonskom pri Chalchyn Gole. Japonsko bolo nemeckým spojencom. Podpísanie dohody v spolupráci s Nemeckom by preto malo logicky viesť i k mieru s Japonskom.

Rozpínavosť Poľska sa prejavila v okróbri 1938, kedy obsadili Poľské jednotky severné obce Slovenska. Podľa pôvodného Hitlerovho plánu malo k invázii dôjsť 26. augusta skoro ráno (o 04.00). 25. augusta sa začali nemecké jednotky presúvať do východných postavení. V ten istý deň sa ale predstavitelia Veľkej Británie odhodlali podpísať dlho očakávanú písomnú garanciu Poľska, v ktorej sa zaviazali k spojenectvu v prípade nemeckého útoku, čím sa pridali k Francúzom, s ktorými mali Poliaci takúto zmluvu z roku 1921. To Hitlera prekvapilo. Tiež očakával podporu od Mussoliniho, od ktorého žiadal zásobovanie naftou a mal v pláne tiež záškodnícku akciu (prepadnutie vysielača), ktorá by ospravedlnila vyhlásenie vojny. Rozkaz k útoku preto ešte 26. odvolal. Rozkaz sa ale k niekoľkým malým, prevažne vzdialeným záškodníckym jednotkám nedostal, a preto sa druhého dňa odohráva niekoľko drobných pohraničných incidentov. Jedným z nich bol aj Jablunkovský incident na poľsko-česko-slovenskej hranici (záškodníci vyrazili na akciu z Čadce, teda územia vtedajšieho Slovenského štátu).

Poľsko, ktoré už od jarných mesiacov postupne mobilizovalo armádu, preto s koncom augusta (29. 8. rozkaz ministra obrany Józefa Becka) vyhlásilo všeobecnú mobilizáciu. Potom bola ale na nátlak západných spojencov, ktorí sa chceli vojne vyhnúť za každú cenu, odvolaná. Zmätok, ktorý tento akt spôsobil, mal za následok, že poľská armáda mala v dobe nemeckého útoku (ku ktorému došlo druhého dňa) zmobilizovaných len 65 % svojich síl.

V noci na 31. augusta prečítal Ribbentrop britskému veľvyslancovi 16 nemeckých požiadaviek. Veľvyslanec ich žiadal v písomnej forme aby ich mohol odovzdať poľskej vláde. Ribbentrop to odmietol s odôvodnením, že poľská strana nebola ochotná vyslať v stanovenom termíne do polnoci 30. augusta splnomocneného vyjednávača. Keď sa potom 31. 8. dostavil k Ribbentropovi poľský veľvyslanec Lipski s odpoveďou, že poľská strana je ochotná rokovať, Ribbentrop tvrdil, že nemá príslušné splnomocnenie. Cieľom Ribbentropa bolo zachoval si u západných štátov dobrú povesť. Hitler vydal rozkaz na začiatok invázie a zároveň bola odvysielaná správa, že Poľsko odmietlo nemecký návrh na rokovania. Hitler nazval túto vojnu „obrannou“, pretože vraj išiel brániť Nemcov na poľskom území.

Poľsko bolo rozhodnuté brániť sa útoku a počkať na pomoc od západných Spojencov. Evidentne nepočítalo s útokom zo strany ZSSR. Nemecko hodlalo využiť nevýhodné rozloženie poľského územia a vytvoriť dvojité kliešte so svojimi jednotkami rozmiestnenými vo Východnom Prusku a v Nemecku. Vnútorné čeľuste sa mali spojiť na rieke Visla s cieľom obkľúčiť hlavné sily poľskej armády, vonkajšie, ktoré mali zabezpečiť motorizované jednotky, sa mali spojiť na rieke Bug a znemožniť možnosť úniku^[4]. Sovietsky zväz plánoval neupozorňovať na seba a pridať sa až neskôr, čo malo odstrániť politické problémy a vojenské straty spojené s útokom (vzhľadom k predchádzajúcej porážke v sovietsko-poľskej vojne mal Stalin k poľskej armáde značný rešpekt). Nečakane rýchly postup Nemecka, Sovietsky zväz zaskočil a Stalin musel neskôr útok urýchliť. Svoj vpád odôvodnil ochranou ruského, bieloruského a ukrajinského obyvateľstva pred nemeckou okupáciou, lenže preukázaným faktom je, že tam kde to malo význam spolu sovietske a nemecké jednotky ochotne spolupracovali a že útok bol s Nemeckom predtým dohodnutý. Zámienkou k napadnutiu Poľska mali byť pohraničné incidenty na nemecko-poľských hraniciach. Nemci svoj vpád odôvodnili údajným poľským prepadom vysielačky v Gliwiciach, ktorý sa uskutočnil 31. augusta 1939. Podľa nemeckej propagandy rádiostanicu vo večerných hodinách prepadli poľskí vojaci, ktorí mali povraždiť ich posádku a poškodiť stanicu. V skutočnosti prepad uskutočnili nemeckí agenti Sicherheitsdienstu prezlečení do poľských uniforiem.

Útoku sa zúčastnili dve skupiny armád s nasledovnými plánmi^[4]:

Skupinu armád Sever pod velením generálplukovníka Fedora von Bocka tvorili

• Tretia armáda generála Georga von Küchlera – postup z Východného Pruska na juh,
• Štvrtá armáda generála Günthera von Kluge – postup zo západu cez poľský koridor, v čele s XIX. zborom generála Heinza Guderiana,
• niekoľko divízií podriadených priamo veleniu skupiny armád.

Skupinu armád Juh pod velením generálplukovníka Gerda von Rundstedta tvorili

• Ôsma armáda generála Johannesa Blaskowitza – postup smerom na Lodž na ľavom krídle,
• Desiata armáda generála Walthera von Reichenau – preraziť medzeru medzi poľskými armádami v priestore Lodž – Krakov, spojiť sa s Ôsmou armádou a postupovať na Varšavu,
• Štrnásta armáda generála Wilhelma Lista – postup smerom na Krakov na pravom krídle,
• VII. zbor generála Eugena von Schoberta.

Skupina armád Juh tiež kontrolovala slovenské jednotky, ktorých útok z juhu mal za cieľ odvrátiť pozornosť.

Prvým aktom vojny bol nálet na poľskú obec Wieluń 1. septembra okolo 04.40. Nemci pri nálete zničili asi 75 % mesta a zabili takmer 1 200 ľudí, hlavne civilistov. Asi o päť minút neskôr, nemecká bojová loď Schleswig-Holstein spustila paľbu na poľské pozície na Westerplatte v slobodnom meste Gdansk na brehu Baltského mora. Okolo 8. hodiny nemecké jednotky, stále bez oficiálneho vyhlásenia vojny, zaútočili pri meste Mokra. Začali sa pohraničné boje. V priebehu dňa Nemci zaútočili pozdĺž západnej a severnej hranice krajiny. Luftwaffe začala bombardovať viaceré mestá. Hlavný nemecký nápor smeroval cez hranice priamo na východ. Pomocné útoky boli vedené z Východného Pruska a územia Slovenska na juhu. Tu sa bojov zúčastnila slovenská armáda Bernolák. Tieto tri smery sa mali spojiť v oblasti Varšavy.

Veľká Británia a Francúzsko tentokrát po formálnej stránke nezaváhali a 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu. Faktom však bolo, že tieto krajiny nemali schopnosť sa do vojny dostatočne rýchlo aktívne zapojiť. Zatiaľ čo letecká vojna a námorná vojna začala prakticky okamžite, pozemné vojská západných Spojencov sa zatiaľ iba formovali. Spojené kráľovstvo nebolo schopné zhromaždiť väčšie sily ako bol malý expedičný zbor, ktorý bol odoslaný do Francúzska. Zastarané mobilizačné mechanizmy francúzskej armády sa rozbiehali tiež príliš pomaly. Navyše hlavná francúzska vojnová doktrína sa spoliehala na defenzívnu taktiku, takže nebola schopná Poľsku efektívne pomôcť.

Francúzska armáda sa pokúsila dostať na Poľské územie a spomaliť tak nemecký postup, začala operáciu Cár s asi 9 divíziami, ich útok nakoniec skončil neúspešne a tak západní Spojenci Poliakom vôbec nepomohli. Toto obdobie bojov na západnom fronte sa označuje ako čudná vojna.

Poľská armáda zúfalo bojovala, ale v situácii, v akej sa ocitla, nebol úspešný odpor možný. Poľské vojská sa v dobe, keď bola krajina napadnutá, nestihli ani plne zmobilizovať a zaujať určené pozície. S veľkým nasadením bojovalo poľské letectvo. Poliaci však mali značné problémy s narušeným zásobovaním. Nakoniec asi 98 strojov uniklo do neutrálneho Rumunska, takže do 14. septembra mali Poliaci len 54 bojaschopných lietadiel.

Do 3. septembra, kedy Günther von Kluge na severe dosiahol rieku Vislu, Georg von Küchler prenikol až k rieke Narew, obrnené jednotky Walthera von Reichenau prekročili rieku Warta. Už o dva dni neskôr bolo jeho ľavé krídlo v tyle poľských vojsk pri Lodži a pravé v Kielcoch. 8. septembra jeho tankový zbor dosiahol predmestie Varšavy, pričom postúpil 225 kilometrov. Ľahké divízie von Reichenauoveho pravého krídla dosiahli Vislu medzi Varšavou a Sandomierzom do 9. septembra, kým List bojoval na rieke San pri meste Przemyśl. V rovnakom čase Guderianov XIX. zbor na čele jednotiek 3. armády prenikol cez Narew a zaútočil na poľské postavenia na rieke Bug, čím sa mu podarilo uzavrieť obkľúčenie okolo Varšavy.

Bližšie informácie v hlavnom článku: bitka na Bzure

9. septembra sa ťažko skúšaná poľská armáda pokúsila o posledný útok. Časť vojsk poľskej armády Poznaň zaútočila proti ľavému krídlu nemeckej skupiny armád Juhu s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu. Spočiatku dokázal prudkým úderom rozvrátiť a ťažko poškodiť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu rýchlo nasmeroval väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu vojsk skupiny armád Juh. Keď potom hneď na Kutrzebove sily zaútočila i skupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malému počtu jednotiek, ktoré mali pôvodne posilniť jej obranu. V tejto dobe sa už zvyšky všetkých západných armád pokúšali prebiť sa na východ a v súlade s rozkazmi veliteľa poľskej armády Edvarda Rydz-Śmigłyho posilnili obranu Varšavy a vytvorili obrannú líniu na riekach Visla a San. Ich šance boli minimálne a definitívne zhasli 17. septembra, keď sa Sovietsky zväz v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu.

Sovietske vojská napadli Poľsko v dvoch hlavných smeroch. Severne od Pripiaťských močiarov zo smeru Minsk na Bialystok a Brest-Litovsk útočil bieloruský front M. Kovaľova a južne od Pripiaťských močiarov útočili jednotky ukrajinského frontu S. Timošenka v smere Ternopoľ-Ľvov a Stanislavov-Sanok. Dovedna mali tieto jednotky 7 armád a celkovú silu 450 000 až 1 milión vojakov.

Poľská vláda i časť velenia utieklo z krajiny. 28. septembra kapitulovala Varšava, 29. septembra pevnosť Modlin, 2. októbra obrancovia Helskej kosy. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali oddiely generála Kleeberga – 5. októbra.

Nemecko 8. októbra pričlenilo západné časti Poľska k Tretej ríši. Vo zvyšku Nemcami držanej časti krajiny vznikol tzv. Generálny gouvernement.

Poľská armáda utrpela ťažké straty, niektoré mestá (hlavne Varšava) bola ťažko poškodená rozsiahlym bombardovaním. Krajina bola z 2/3 obsadená nacistickým Nemeckom, asi tretina bola zabratá prakticky bez boja stalinským Sovietskym zväzom a v následných rokoch musela čeliť mimoriadnymi zverstvám zo strany obidvoch víťazov. Poľsko malo zo všetkých štátov, ktoré poznamenala druhá svetová vojna, najväčšie straty v prepočítaní na počet obyvateľov. Priebeh vojenských operácií potvrdil, že nemecké vojenské doktríny sa rozvíjali správnym smerom. Boje tiež predznamenali priebeh a výsledok bitky o Francúzsko, ktorá prebiehala v roku 1940.

Za druhej svetovej vojne zahynulo zhruba 5 600 000 poľských občanov (niektoré zdroje uvádzajú 6 miliónov), z toho bolo 3 000 000 obetí židovského holokaustu, 400 tisíc mŕtvych či zavraždených poľských vojakov a 2 200 000 civilistov.

Už pri útoku na Poľsko sa Nemci dopustili vojnových zločinov jednak bombardovanie civilného obyvateľstva a utečencov, jednak vraždenie poľských vojnových zajatcov. Napríklad len od 1. septembra do 26. októbra 1939 vykonali Nemci 764 hromadných popráv poľských zajatcov.

Po obsadení Poľska Nemci voči Poliakom začali brutálny politický teror, odnárodňovanie a germanizáciu. Najhoršie zločiny boli uskutočnené jednotkami SS-Totenkopfverbände a Einsatzgruppen. Dochádzalo k popravám poľských vojakov i civilných osôb, zvláštna pozornosť však bola venovaná poľskej vyššej vrstve a poľskej inteligencii. V rámci „Operácie Tannenberg,“ ktorá sa týkala likvidácie poľskej elity, bolo do 25. august 1939 zavraždených 20 – 24 tisíc Poliakov. Po nej nasledovala akcia „Inteligencia“, pri nej bolo zabitých cez 40 tisíc poľských intelektuálov. Nemecká okupačná moc zaviedla v Poľsku, resp. v Generálnom gouvernmente a na okupovaných poľských územiach politiku teroru, pričom predvádzali hromadné verejné popravy, ktoré mali zastrašiť ostatných obyvateľov. Samostatnou kapitolou boli exekúcie poľských roľníkov a ničenie poľských dedín. Nemci tiež uskutočnili odsun poľských obyvateľov na východ, pričom bolo zo svojich domovov vysťahovaných asi 100 000 Poliakov. Poliaci boli tiež vo veľkej miere nasadzovaní na nútené práce, pri ktorých mnoho z nich zahynulo. Ešte horšie než samotní Poliaci na tom boli príslušníci židovskej menšiny v Poľsku, ktorí boli najprv zhromaždení v getách a neskôr likvidovaní počas akcie Reinhard.

V Sovietmi obsadenej časti krajiny panoval teror tak isto ukrutný, ako v tej nemeckej. Tragický osud postihol zajatých poľských dôstojníkov a príslušníkov inteligencie, ktorí boli zavraždení v priebehu roku 1940. Masové popravy sa stali známe ako Katyňský masaker, odohrali sa vo viacerých zajateckých táboroch, najmä vo Smolenskej oblasti.

• Generalplan Ost

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Poľská obranná vojna (1939)