LIMSwiki

Almorávidovci berb. ⵉⵎⵕⴰⴱⴹⴻⵏ (Imrabḍen) arab. المرابطون (al-Murábitún) ↓ 1061 – 1147 ↓ vlajka
Geografia
Hlavné mesto	Agmát (do 1062) Marrákeš (1062 – 1147)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Arabi, Berberi
Jazyky	berberské jazyky, arabčina
Náboženstvo	sunnitský islam, katolícke a judaistické menšiny
Štátny útvar
Štátne zriadenie	dedičná monarchia
Mena	dinár
Predchádzajúce štáty: Berberi Taifas Nástupnícke štáty: Almohádovci Taifas

Almorávidovci^[1] (iné názvy: Almoravidovci^[2], Almorávidi^[3], Almoravidi^[4]; arab. المرابطون, al-Murábitún, berb. ⵉⵎⵕⴰⴱⴹⴻⵏ, Imrabḍen) bola berberská dynastia vládnuca v rokoch 1061 – 1147 v severozápadnej Afrike.

Zakladateľom dynastie bol moslimský berberský reformátor Abd Alláh ibn Jásín zo Sidžilmásy, ktorý vyzýval k očiste islamu od deformácií a nemorálnosti. Abdalláh, ktorý pôsobil v tom čase ešte stále vcelku pohanskom berberskom prostredí vytvoril spočiatku malý duchovný bojovný rád almorávidov, ktorý sídlil na kláštornom hradisku (ribát) na jednom z ostrovov rieky Senegal. Rád združoval Abdalláhových, častokrát až fanaticky verných stúpencov, a Abdalláhova moc postupne rástla. Namiesto proselytizácie pohanov sa však obrátil do radov moslimov svojho kmeňa a začal ich zjednocovať a viesť k hlbšiemu prežívaniu náboženského života.^[5] V priebehu rokov 1048 – 1056 ovládol za pomoci svojich generálov časť západnej Sahary a južného Maroka.

Jásinov nástupca a najvýznamnejší vodca rádu Júsuf ibn Tášfín založil v roku 1062^[6][5]/1070^[1] nové hlavné mesto Marrákeš, a následne v rokoch 1071 – 1082 ovládol západnú časť Alžírska. V roku 1082 odpovedal na žiadosť andalúzskych kniežat o pomoc proti reconquiste. V roku 1086 porazil v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake) Alfonza VI. Statočného a začlenil územie Andalúzie (južného Španielska) do svojej ríše. Okrem Valencie ovládanej El Cidom tak Almorávidovci ovládli celé moslimské územie vo Španielsku a Portugalsku. Niekedy okolo roku 1076 sa moc rodu a krajiny rozšírila aj do Ghany. Júsufov syn Alí následne vo výbojoch na Pyrenejskom polostrove pokračoval a v roku 1110 jeho brat Tamím dobyl Zaragozu a v roku 1116 Baleárske ostrovy. Tieto úspechy však už boli len vyvrcholením predchádzajúcej expanzie. Alí sa skôr ako skúsený vládca ukázal byť teologickým teoretikom, ktorý potlačoval akékoľvek odchýlky murábitského dogmatického a právneho systému. Náboženská intolerancia sa prejavovala v útlaku židov a mozarábov, ako i v pálení nevhodných kníh. V roku 1118 moslimovia o Zaragozu prišli a následne v roku 1120 prehrali aj bitku pri Cutande.

V roku 1125 vypukla v marockom pohorí Atlas vzbura Almohádovcov, ktorí vyznávali iní smer sunny. Ich vodca Ibn Tumárt hlásal návrat k voľnejšiemu výkladu koránu a zduchovnel predstavu Boha, ktorého jedinosť sa prejavovala v mnohých atribútoch Boha. Spočiatku síce svojou horlivosťou nezískal príliš mnoho zástancov, avšak silnú podporu získal vo svojom kmeni. Na svoju stranu postupne získal početných odporcov Almorádovcov a boje sa začali predlžovať. Almorádovcovm sa spočiatku darilo odbojných povstalcov porážať, ich pokus o dobytie Marakéšu v roku 1230 sa skončil značným fiaskom, nepodarilo sa im však povstalcov v horách zničiť. Situácia sa zhoršila po tom, čo sa k moci dostal almohádovec Abdulmu’min. Almorádovci, ktorých moc po smrti Alího ešte viac upadla už na ofenzívu nedkázali odpovedať a po dobytí Marrákeša v roku 1147 moc Almorádovskej dynastie zanikla.^[1] Bývalý almorávidskí vodcovia (Ibn Mardaníš, či baleárski Gháníovci) sa ešte krátky čas udržali pri moci v Španielsku, až kým neboli Almohádovcami takisto pohltení.^[6][5]

Významný bol prínos almorávidovskej vedy a umenia. Medzi známych predstaviteľov patria filozof Ibn Bádždža (Avempace), astronóm Džábir ibn Aflah, spisovateľ a teológ Ibn Hazm, bohoslovec Ibn Abdulbarr, historik Ibn Hajján, geograf al-Bakrí, či básnici Ibn Zajdún, Ibn Hamdís,Ibn Chafádža, Ibn Kuzmán a Ibn Abdún. Zo architektonických stavieb bola zrejme najslávnejšia Veľká mešita v alžírskom Tlemcene. Významná bola almorávidská stavebná stopa vo Féze a Marakeši, väčšina stavieb v hlavnom meste sa však nezachovala, pretože boli zničené za vlády Almohádovcov^[1] Almorávidské umenie bolo charakteristické svojim purizmom a strohosťou. Spôsobené to bolo almorávidskou nábožnosťou a asketizmom Narozdiel od umajjovského zdobeného štýlu sa zameriavalo skôr na jednoduchosť a praktickosť, hlavným architektonickým prvkom bol podkovový oblúk, ktorý v neskorších obdobiach vypracovali a intenzívne používali Almohádovci. ^[6]

Zoznam almorávidských vládcov:^[7]

• Abd Alláh ibn Jásín (aj Abdalláh ibn Jásín) (? – 1059)^[1]
• Abú Bakr al-Lamtúní^[6]
• Júsuf ibn Tášfín (1061 – 1106)
• Alí ibn Júsuf (1106 – 1143)
• Tášfín ibn Alí (1143 – 1145)
• Ibráhím (1145)
• Ishák ibn Alí (1145 – 1147)