LabLynx Wiki
Slávnostná (svätá) omša (iné názvy: missa solemnis, staršie slávna (svätá) omša; lat. Missa solemnis) je v niektorých cirkvách, hlavne rímskokatolíckej, označenie omše slávenej zvláštnym slávnostným spôsobom, pričom väčšina liturgických textov sa spieva a zvyčajne sa používať kadidlo. Obvyklé sú na slávnosti a pri mimoriadnych slávnostných príležitostiach. Druhmi slávnostnej omše sú aj pontifikálna omša, ak je hlavným celebrantom biskup, prípadne aj pápežská omša, ak je celebrantom pápež.
Rímskokatolícka cirkev
Pred reformou II. vatikánskeho koncilu ( – 1970)
V rímskej liturgii spred roku 1970 má termín missa solemnis presne definovaný význam: ide o úplnú, neskrátenú formu omšovej liturgie, na ktorej sa okrem predsedajúceho (biskupa či kňaza) zúčastňujú ďalší dvaja duchovní, diakon a subdiakon. Navyše sa používa kadidlo a liturgické texty sa spievajú. Missa solemnis sa tu chápe ako plnohodnotná forma omše a ostatné dve prípustné formy ako jej zjednodušenia.[1]
Aj keď rubriky pre slávnostnú omšu existovali už v predošlých vydaniach Rímskeho misála, presnú definíciu pojmu missa solemnis priniesol až prepracovaný kódex rubrík vydaný Jánom XXIII. v roku 1960. Ten definuje dva druhy omše: so spevom (Missa cum cantu) a čítanú (Missa lecta), pričom omšu so spevom delí ďalej na slávnostnú (Missa solemnis), ak pri nej posluhujú diakon a subdiakon, a spievanú (Missa cantata), ak ju kňaz slávi bez nich. Ako poddruh slávnostnej omše sa na tomže mieste definuje aj pontifikálna omša (Missa pontificalis), ak ju slávi biskup alebo iný kňaz s povolením na používanie pontifikálií.[2]
V súčasnosti (1970 – )
Čo sa samotných obradov týka, liturgické knihy vydané po Druhom vatikánskom koncile už pojem „slávnostná omša“ nepoznajú, preto je použitie tohto termínu v súčasnosti voľné. Druhy omše v súčasnej liturgii definuje IV. hlava všeobecných smerníc Rímskeho misála: svätá omša za účasti ľudu (missa cum populo), pričom sa rozoznáva ešte omša s diakonom a bez diakona (cum/sine diacono), koncelebrovaná omša (missa concelebrata) a omša s jedným posluhujúcim (missa, cuius unus tantum minister participat).[3]
Čo do spevu, druhy omše definuje inštrukcia Musicam Sacram Posvätnej kongregácie obradov z roku 1967. Podľa nej sa má zachovať tradičné rozdelenie na slávnostnú, spievanú a čítanú omšu, ale pre spievanú omšu zavádza inštrukcia viacero úrovní slávnostnosti.[4]
Hudobná forma
Slávnostná omša zvyčajne máva bohatý hudobný sprievod. Zhudobnenie omšového ordinária určené pre slávnostné omše sa často takisto označuje ako missa solemnis (pozri missa solemnis (hudba)); známa je napr. Beethovenova Missa solemnis D dur z roku 1823. Štruktúra a textový základ takejto omše sú rovnaké ako u iných zhudobneniach latinského ordinária, hudba však máva slávnostnejší charakter. Podobnou hudobnou formou je aj rekviem, ktoré je však určené na zádušné omše.[5]
Referencie
- ↑ Messe. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1962. [Cit. 2023-07-28]. 7, s. 321 – 331. (nem.)
- ↑ Missale Romanum. Rím : [s.n.], 1962. Kapitola Rubricæ generales Missalis Romani, Cap. I. Notiones et normæ generales, §271, s. XXI. (lat.)
- ↑ §112 – §287 In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-07-28]. S. 40. Dostupné online.
- ↑ §28 In: Musicam Sacram: Inštrukcia Rady a Posvätnej kongregácie obradov [online]. 1967, [cit. 2023-07-28]. S. 15. Dostupné online.
- ↑ Messekompositionen. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1962. [Cit. 2023-07-28]. 7, s. 331 – 334. (nem.)
Zdroj
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Slavná mše na českej Wikipédii.
