Type a search term to find related articles by LIMS subject matter experts gathered from the most trusted and dynamic collaboration tools in the laboratory informatics industry.
Trubadúri (z fr. troubadour = trubadúr < staroprovens. trobador = básnik) boli básnici, skladatelia a recitátori dvorskej lyriky, svetskej stredovekej poézie v jednej osobe. V niektorých prípadoch išlo o hudobníkov aj básnikov v jednej osobe, ale často boli sprevádzaní hudobníkmi (potulní hudobníci pomenovaní ako menestrel, igric, jokulátor, skomoroch alebo žonglér). Trubadúri pôsobili na území dnešného južného Francúzska (Provensalsko-Okcitánia) v 12. a 13. storočí. V severnom Francúzsku sa rytierski speváci (podobní trubadúrom) nazývali trúveri (v severskom prostredí sa kládol dôraz na melódiu, pričom v južnom na text). Minesängri (analógia ku trubadúrom na území Nemecka) nemali žonglérov a využívali prvky gregoriánskeho chorálu.
Trubadúrmi boli ľudia z rozličných vrstiev, najmä šľachtici, ale aj králi, kňazi, rytieri a iní. Hrali pre šľachticov. Provensalskí trubadúri boli známi už v 11. storočí a objavili sa aj v krížových výpravách. Za prvého trubadúra bol vraj považovaný Viliam IX., knieža z Poitiers a vojvoda akvitánsky, ktorý žil v rokoch 1071 - 1127. Bol prastarým otcom kráľa Richarda I. Levie srdce, sukničkárom a bitkárom. Pre jeho nemravné správanie mu biskup z Poitiers hrozil exkomunikáciou z cirkvi. Podobnými umelcami boli v severnom Francúzsku truvéri (Adam de la Halle, Guillaume de Machaut) a v nemeckých oblastiach minnesängri (Václav II., Karol IV., Walter von der Vogelweide, Wolfram von Eschenbach, Neidhart von Reuenthal, Reinhart von Meisen) a na východe igrici alebo jokulátori.
Prejavy dvorskej lyriky sú jednohlasné a doprevádzané hrou na strunových, dychových a bicích nástrojoch. Trubadúra sprevádzal hudobník menestrel, nazývaný žonglér. [1]
Jazyk, v ktorom písali trubadúri bol dlho označovaný ako lemosi alebo proensal – ale nazýva sa tiež „Langue d oc“ (jazyk slova „áno“; oc = áno (po franc. oui; svojím zvukom pripomína zmes španielčiny, taliančiny a francúzštiny). [2]
Stredoveké kódexy :
Zmienky o trubadúroch sa zachovali v literárnych formách:
Poézia "trobar" vznikla v 11. storočí, je komponovaná podľa metro-rytmických pravidiel a prednáša sa spevným spôsobom. Hlavné strediská poézie trobar sú v Limousin, Languedoc, Auvergne, Provence, Catalogne a sever Talianska.
Canso (označovaná aj ako vers) predstavuje ľúbostnú a kurtoáznu pieseň a je žáner špecifický svojou atmosférou dvorskej noblesy a zmyselnosti. Vo všeobecnosti canso pozostáva z piatich až siedmich coblas (slôh), pričom každú slohu tvorí sedem až osem veršov a dve alebo tri tornadas (krátky refrén na konci šansónu).
Tensos, partimens a jocs partits sú piesne, v ktorých polemizujú dvaja alebo traja básnici na rôzne témy (štýl písania, láska a politika).
Básnický turnaj (zápolenie) medzi viacerými básnikmi s dozeraním „sudcu“ (rozhodcu).
Sirventes sa od canso líšia svojím satirickým tónom. Tento žáner (mimoriadne oceňovaný básnikmi a publikom) bol pôvodne dielom sirvens, služobníkov, žonglérov z najnižších vrstiev. Rozdeľujú sa na:
Descorts vyjadruje nesúlad, nezhoda, v zmysle vytvorenia básnickej „opozície“ voči hegemónii žánru canso.
Planhs je žalospevom, nárekom za zosnulým pánom.
Albas (v preklade „úsvit“) zobrazujú ľúbostnú scénu milencov, ktorí sa rozchádzajú na úsvite po spoločne prežitej noci. Vychádzajúce slnko a strážnik (la gaita-hlásnik) ohlasujú rozchod zaľúbencov. Milenci riskujú, že ich zastihne hnev žiarlivého manžela alebo klebety neprajníkov.
Dansas, baladas, estampidas sú tanečné piesne.
Pastorelas je poézia s dialógmi na populárnu tému. Je to druh zábavnej poézie o zaľúbenosti pána do vidiečanky.
Devinalhs sú enigmatické básne, ktoré spôsobujú osobné potešenie.
Ensenhamens adresované žonglérom sú poučné, moralizujúce básne, ktoré výrečným spôsobom referujú o spôsoboch, ktoré musí žonglér vo svojom umení vynaložiť.