Type a search term to find related articles by LIMS subject matter experts gathered from the most trusted and dynamic collaboration tools in the laboratory informatics industry.
| Sergej Koroľov | |
| hlavný sovietsky raketový inžinier a vedúci sovietskeho kozmického programu | |
 Koroľov so psom Lajkou, 1957 | |
| Narodenie | 12. január 1907 Žitomir, Ruská ríša (dnešná Ukrajina) |
|---|---|
| Úmrtie | 14. január 1966 (59 rokov) Moskva, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko) |
| Zamestnanie | letecký a raketový inžinier, hlavný konštruktér sovietskeho kozmického programu |
| Alma mater | Kyjevský polytechnický inštitút (1924–1926) Moskovská štátna technická univerzita N. E. Baumana (1926–1929) |
| Rodičia | Pavel Koroľov Marija Koroľovová |
| Manželka | Xenia Vincentini (1931–1949) Nina Kotenkovová (1949–1966) |
| Deti | 1 |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Sergej Pavlovič Koroľov |
Sergej Pavlovič Koroľov (rus. Сергей Павлович Королёв; ukr. Сергій Павлович Корольов – Serhij Pavlovyč Koroľov; * 12. január 1907 (30. december 1906 podľa juliánskeho kalendára), Žitomir – † 14. január 1966, Moskva) bol hlavný sovietsky raketový inžinier a konštruktér kozmických lodí. V rokoch 1946 až 1966 bol počas vesmírnych pretekov medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi vedúcim sovietskeho kozmického programu. Na rozdiel od svojho náprotivku v USA, Wernhera von Brauna, bola jeho hlavná úloha v sovietskom kozmickom programe utajovaná až do jeho smrti. Počas práce na programe bol známy len ako „hlavný konštruktér“.
Narodil sa v meste Žitomir, hlavnom meste Volynskej gubernie, vo vtedajšej Ruskej ríši (dnes na území Ukrajiny). Jeho otec, Pavel Jakovlevič Koroľov, sa narodil v Mogiľove (dnes na území Bieloruska) ruskému vojakovi a bieloruskej matke. Sergejova matka, Marija Mykolajivna Koroľovová (Moskalenková/Bulaninová), bola dcérou bohatého obchodníka v meste Nežin (dnes na území Ukrajiny) kozáckeho pôvodu. Z matkinej strany mal okrem kozáckeho tiež grécky a poľský pôvod. Rodičia sa však čoskoro po jeho narodení rozišli a mladý Sergej Koroľov žil iba s matkou a starými rodičmi v meste Nežin. Matka mu ešte v mladosti povedala, že otec onedlho po rozvode zomrel, ako však neskôr sám zistil, jeho otec žil až do roku 1929.
V roku 1916 sa matka znovu vydala za inžiniera Georgija Michailoviča Balanina, ktorý mal na mladého Sergeja pozitívny vplyv. V roku 1917 sa spolu s rodičmi presťahoval do Odessy. Už od samých začiatkov ho bavila matematika a zaujímal sa aj o letectvo. Bol členom miestneho aeroklubu. Študoval najprv na odesskej stavebnej škole, neskôr od roku 1924 na Kyjevskom polytechnickom inštitúte a v roku 1926 ho prijali na Moskovskú štátnu technickú univerzitu N. E. Baumana. V tom čase sa rodina presťahovala do Moskvy.
Počas štúdia sa Koroľov spoznal s Andrejom Tupolevom. V roku 1929 úspešne dovŕšil štúdium a začal pracovať v 4. experimentálnej kancelárii pod vedením Francúza Paula Richarda. Dňa 6. augusta 1931 sa oženil so svojou priateľkou zo školských čias Xeniou Vincentini. V tom istom roku začal spolu s Fridrichom Canderom, ďalším zanietencom pre raketovú techniku, pracovať v skupine GIRD (Grupa izučenia reativnovo dviženia – skupina zaoberajúca sa poznávaním reaktívneho pohybu). V roku 1933 štát rozhodol zlúčiť skupinu s leningradským laboratóriom zaoberajúcim sa dynamikou plynov. Ich zlúčením vznikol Inštitút výskumu raketových náporových motorov. Medzi pracovníkmi ústavu bol aj jeho neskorší spolupracovník Valentin Gluško. V roku 1933 spolu s F. Canderom skonštruovali a úspešne otestovali prvú sovietsku raketu na tekuté palivo.[1] Dňa 10. apríla 1935 sa manželom narodila dcéra Nataša. Xenia v tom čase pracovala ako lekárka.
V roku 1938 sa stal obeťou Stalinových čistiek. Príčinou bolo to, že inštitút, v ktorom pracoval, viedol maršal Tuchačevskij, ktorého obvinili z protištátnej činnosti a Koroľova ako jedného z nestraníckych zamestnancov onedlho 22. júna 1938 zatkli. Pri výsluchu mu jeden z vyšetrovateľov NKVD zlomil čeľusť. Vzhľadom na to, že zranenie mu ešte niekoľko dní nikto neošetril, trpel pri otvorení úst ešte dlho veľkými bolesťami, a údajne si preto odvykol usmievať sa.
Po vynesení rozsudku 10 rokov nútených prác[2] putoval na miesto vykonania trestu celý mesiac, keďže tábor, v ktorom si mal odpykať trest, sa nachádzal na východnej Sibíri pri rieke Kolyma. V táboroch na Kolyme sa ťažilo zlato, úmrtnosť väzňov tu však bola v dôsledku zlých podmienok najvyššia. Po niekoľkých mesiacoch ťažkej práce a nedostatku stravy vážil už iba okolo 45 kg, vypadla mu polovica zubov a trpel kožnými chorobami. Bol dokonca taký zoslabnutý, že ho spoluväzni považovali za mŕtveho. Keď jeho telo nakladali väzni na voz, ktorý ho mal odviezť na pohrebisko, všimol si ho jeden z väzňov – bývalý riaditeľ letiska, na ktorom kedysi testoval svoje lietadlá. Polomŕtveho Koroľova nakoniec dostal do nemocnice, kde sa mu podarilo sčasti zotaviť.
V gulagu celkovo strávil len približne 6 mesiacov. Andrej Tupolev, ktorý v tom čase viedol leteckú konštrukčnú kanceláriu CKB-29 zo špeciálneho „voľnejšieho“ väzenia NKVD v Moskve v tej dobe hľadal spolupracovníkov a väčšinu z nich si vyžiadal práve spomedzi zatknutých alebo uväznených inžinierov. Koroľov projektoval podobne ako stovka ďalších ešte niekoľko rokov vo väzení v Moskve. Kancelária počas druhej svetovej vojny pracovala najmä na projektovaní vojenských lietadiel. V rokoch 1942 – 1946 sa stal v tejto kancelárii zástupcom hlavného konštruktéra motorov. Zaoberal sa možnosťou osadenia doplnkových raketových motorov s kvapalným palivom na sériovo vyrábané vojenské lietadlá.[3]
V roku 1942 bol prevelený do OKB-16 do mesta Kazaň, kde pracoval na vývoji prúdových motorov, ktoré rozpracoval Valentin Gluško. V priebehu roku 1943 bol týmito motormi osadený špeciálne upravený bombardér Pe-2rd, ktorý neskôr absolvoval aj úspešné skúšobné lety. V roku 1944 mu za to bol udelený Odznak Cti a bol prepustený z väzenia.[2] Po roku 1946 začalo upadať jeho manželstvo s Xeniou Vincentini, ktorá sa venovala hlavne svojej kariére lekárky. V roku 1948 sa rozviedli a o dva mesiace si vzal Ninu Ivanovnu Kotenkovovú.
Po prepustení z väzenia sa stal raketovým konštruktérom a kľúčovou osobou vo vývoji balistických striel (pod jeho vedením boli vyvinuté rakety ako R-1, R-2, R-5, R-7 a R-9). Neskôr bol vymenovaný za vedúceho sovietskeho vesmírneho programu. Aj keď bol pôvodne vyškolený ako letecký konštruktér, jeho najsilnejšou stránkou boli organizačné schopnosti a schopnosť strategicky plánovať, vďaka čomu dokázal v povojnovom Sovietskom zväze vybudovať vyspelý raketový a neskôr aj kozmický program. Pod Koroľovovým dohľadom sa uskutočnili prvé úspechy v podobe programov Sputnik a Vostok a pod jeho vedením začal Sovietsky zväz súťažiť so Spojenými štátmi o dobytie Mesiaca. Sergej Pavlovič Koroľov však nečakane v roku 1966 zomrel po neúspešnom chirurgickom zákroku.
V roku 1957 získal prestížnu Leninovu cenu. Bol mu 3x udelený Rad Lenina, Odznak Cti (1944) a iné medaily.[3] Na počesť Sergeja Pavloviča Koroľova bol pomenovaný kráter Koroľov na odvrátenej strane Mesiaca, kráter v blízkosti severnej ľadovej čapičky na Marse a planétka 1855 Korolev. V roku 1996 po ňom pomenovali podmoskovské mesto predtým nazývané Kaliningrad.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sergej Pavlovič Koroľov
LIMS forum content by LIMS forum members is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-ShareAlike 4.0 International License. Based on a work at www.limsforum.com.
