Type a search term to find related articles by LIMS subject matter experts gathered from the most trusted and dynamic collaboration tools in the laboratory informatics industry.
Philip Zimbardo | |
americký psychológ | |
Philip Zimbardo v roku 2019 | |
Narodenie | 23. marec 1933 New York, USA |
---|---|
Úmrtie | 14. október 2024 (91 rokov) San Francisco, USA |
Alma mater | Brooklyn College (BA) Yale University (MS, PhD) |
Podpis | |
Odkazy | |
Webstránka | zimbardo.com |
Commons | Philip Zimbardo |
Philip G. Zimbardo (* 23. marec 1933, New York – † 14. október 2024, San Francisco)[1][2] bol americký psychológ, vedúci centra pre štúdium psychológie terorizmu na Stanfordovej univerzite. Známy bol predovšetkým ako koordinátor stanfordského väzenského experimentu.
V roku 1954 získal titul bakalára v Brooklyn College, o rok neskôr titul magistra na Yale University a na tej istej univerzite obhájil doktorát v roku1959.[3] V rokoch 1960 – 1967 prednášal na univerzitách Yale, Columbia, Barnard College a New York University.
Od roku 2002 bol prezidentom Americkej asociácie psychológov (American Psychological Assocation).
V roku 2005 dostal cenu Nadace VIZE 97, ktorú založil ex-prezident Václav Havel so svojou ženou Dagmar Havlovou. Odovzdanie ceny sprevádzalo české vydanie knihy Moc a zlo.[4]
V roku 2002 bol prezidentom Americkej asociácie psychológov. Publikoval množstvo kníh, z ktorých najznámejšia je Psychology and life („Psychológia a život“). Podieľal sa na popularizácii psychológie prostredníctvom svojich vystúpení cykle programov „Discovering Psychology“.
Zimbardov záujem a jeho výskumy sa týkajú najrôznejších oblastí psychológie počnúc od sexuálneho správania sa zvierat až po výskum terorizmu.
Skúmal najrôznejšie totalitné spoločenstvá počnúc skutočnými, ako boli komunistické a fašistické režimy či náboženské sekty, až k fiktívnym ako je Orwellov román 1984. Sledoval osoby, ktoré sa podieľali na mučení a páchaní zverstiev a jednoznačne určil, že k takým účelom si autorita nevyberá sadistické, ale normálne osobnosti, ktoré do patologického správania sa neskĺzavajú pre radosť, ale za odmenu, pomaly, pod tlakom situácií a pod vplyvom okolia.
Zaoberal sa štúdiom deindividualizácie, správania sa osôb so skrytou identitou. V roku 1970 realizoval experiment na NYU, pričom v tom čase existovali len dve existujúce štúdie deindividualizácie. Pri nábore osôb, ktoré sa ho mali zúčastniť, bol označovaný ako experiment v rámci výskumu učenia. Vybrali sa skupiny žien – študentiek, ktoré mali nesprávny výsledok učenia trestať elektrickým šokom. Zimbardo zistil, že ak boli študentky oblečené v plášti a kapucni, ktorá skrývala ich identitu, udeľovali dvojnásobné šoky oproti skupine žien, ktoré mali bežné oblečenie s menovkami. Zahalené („deindividualizované“) ženy teda dávali silnejšie šoky v porovnaní so ženami so zrejmou identitou. Opačne pôsobila uniforma zdravotných sestier; takto oblečené ženy dávali zase menej šokov.[5]
Je známy predovšetkým ako koordinátor stanfordského väzenského experimentu. Cieľom bolo pomocou psychologického pokusu preskúmať vplyv pôsobenia situácií, v ktorých sa prejavuje vplyv získanej moci či podriadenosti na obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľuďí. Počas experimentu bolo 24 náhodne vybratých študentov držaných v simulovanom väzení vytvorenom v pivničných priestoroch budovy Stanford University. Zistený sadizmus „dozorcov“, spolu so silnými depresiami a pasivitou väzňov vyústili do teórií o dôležitosti sociálnych pozícií v individualistickej psychológii.