Type a search term to find related articles by LIMS subject matter experts gathered from the most trusted and dynamic collaboration tools in the laboratory informatics industry.
| Staroveká Mezopotámia |
|---|
|
| Mezopotámia, chronológia, asýriológia |
Jadro Mezopotámie
|
Jazyk, kultúra, náboženstvo
|
Mezopotámia (z starogr. Μεσοποταμία Mesopotamia – „Medziriečie“; aram. ܒܝܬܢܗܪܝܢ Beth Nahrin; arab. بلاد الرافدين – Bilád al-ráfdajn) je názov:
Mezopotámia je pravdepodobne kolískou ľudskej civilizácie (najprv severná, potom južná). Názov Mezopotámia sa tradične používa najmä pre obdobie asi 10000 pred Kr. (prvé sídla) až 651 po Kr. (dobytie Arabmi).
Mezopotámia tvorí jadro tzv. Predného východu, ktorý zahŕňa Malú Áziu, Arabský polostrov a dnešné štáty Sýria, Libanon, Izrael, Jordánsko, Palestína, Irak a Irán.
Proces znovuobjavovania Mezopotámie bádateľmi (najmä) od 19. storočia po Kr. je stručne opísaný dolu na konci kapitoly Vývoj.
Mezopotámia sa po roku 3500 pred Kr. politicky delila na Akkad a Sumer, neskôr na Asýriu a Babyloniu.
Z čisto praktického geografického hľadiska sa však pre ľubovoľné obdobie rozlišuje:
Územia vyznačené na mape:
Sídla vyznačené na mape (podľa abecedy):
|
|
|
Najstaršie stopy osídlenia sú zo starého paleolitu (starej staršej kamennej doby), presnejšie z mladého acheuléenu (acheuléen: 1,5 mil. – 200 000 pred Kr.), z nálezísk v pohorí Zagros v iracko-iránskej oblasti (náleziská Barda Balka a Kemanšah).
Bohatšie sú nálezy z rovnakej oblasti zo stredného paleolitu, presnejšie nelevalloisienského mousteriénu. Ide najmä o nálezy neandertálcov z rokov 50 000 – 40 000 pred Kr. v jaskyniach Šanídár, Hazer Merd a Tamtana.
V mladom paleolite (40 000 – 10 000 pred Kr.) sa (opäť) v pohorí Zagros, ale aj v južnom Kaukaze, objavuje kultúra s čepeľovou industriou, pomenovaná baradostien podľa horského masívu, v ktorom leží Šanídár. Rozlišujeme dve fázy baradostienu: staršia (38 000 – 30 000 pred Kr.) a mladšia (30 000 – 20 000 pred Kr.). Baradostien bol ekvivalentom blízkovýchodnej kultúry émiréen. Nasledoval časový hiát (20 000 – 11 000 pred Kr.), možno spôsobený posledným zaľadnením v Zagrose, a potom (opäť) v pohorí Zagros, ale aj v širokom páse až k južnému Kaukazu, kultúra zarzien (11 000 – 8 000 pred Kr.). Išlo o kultúru s mikrolitickou čepeľovou industriou a možno pochádzala niekde z okolia Kaukazu. Táto kultúra je už často považovaná za mezolitickú.
Bohatšie archeologické nálezy sú až z mezolitu (strednej kamennej doby).
V mezolite v Mezopotámii vzniklo poľnohospodárstvo a ľudia si budovali prvé stále sídla, a to v severnej Mezopotámii (v dnešnom Kurdistane). Nálezy sú z jaskýň (Šanídár B1) aj otvorených sídlisk – v povodí Horného Zábu (Záví Čemi 10000 pred Kr.) a v oblasti dnešného Mosulu (napr. M'lafaat, Karím Šáhir 9000 – 8000 pred Kr.) – z ktorých bol prinajmenšom M'lafaat stálym sídlom. V spodnej vrstve v Záví Čemi bola objavená domestikovaná ovca (okolo 9000 pred Kr.). Obchod v týchto oblastiach smeroval ku zdrojom obsidiánu v okolí jazera Van a z krajín vzdialených asi 100 km na juh sa dovážal bitúmen používaný na upevňovanie kombinovaných nástrojov.
V neolite (mladšej kamennej dobe) vznikla ako prvá tzv. džarmská kultúra (približne 8. a 7. tisícročie, iné pramene: 6750 – 6500 pred Kr.) s hlavným náleziskom v meste Kal'at Džarmo (tiež: Džarmo) pri najsevernejšej časti rieky Dijalá v severovýchodnom Iraku. Ide o poslednú akeramickú kultúru. Niet tu diskontinuity medzi akeramickou a neskoršou keramickou fázou. Hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo, chovali sa koza a psy, lovili sa diviaky, ovce, tury, ryby a iné, zbierali sa slimáky, žalude a pistácie. Potraviny sa uschovávali v kamenných misách a vypálených priehlbniach v zemi. Domy pozostávali z viacerých malých miestností, boli z prútia a omietnuté hlinou, neskôr mali kamenné podmurovky a kozuby. Túto kultúru nakoniec prekryla hassúnska kultúra, niektoré sídliská džarmskej kultúry (napr. Tell Šemšára) zostali však akeramickými až do nástupu neskorej hassúnskej príp. sámarrskej kultúry (pozri ďalej).
Podobný vývoj sa odohral západnejšie, čiže na pláňach severného Iraku (Asýria). Akeramické kultúry sú doložené v Sindžáre a v okolí Tell Afaru a niet diskontinuity s neskoršími keramickými fázami.
Významnou kultúrou na severe bola ummdabagíjska kultúra (podľa osady Umm Dabagíja) okolo roku (azda pred rokom) 6000 pred Kr. (iné pramene 6000 – 5500 pred Kr.), ktorú potom prekryla hassúnska kultúra (pozri dole). V tejto kultúre sa poľnohospodárstvu opäť veľmi nevenovali (dovoz väčšiny obilia), ale lovili onagery a gazely, spracúvali kože a obchodovali s nimi. Druhou osadou tejto kultúry bolo Tell Sotto pri Tell Afare, ktoré medzi ummdabagíjskou a neskoršou hassúnskou vrstvou obsahuje vrstvu neidentifikovanej kultúry.
Ďalej existovala v rokoch 6500 – 5500 pred Kr. (iné pramene 5800 – 5500/5000 – 4400 pred Kr.) v Asýrii hassúnska kultúra/chassunská kultúra (a v Sýrii súčasne kultúra Amuk). Významné sídliská hassúnskej kultúry boli Tell Hassúna, Jarim Tepe, Kal'at Džarmo, Ninive a Umm Dagabíja. Nachádzala sa približne medzi riekami Chábur a Horný Záb. Išlo o prvú keramickú kultúru v Mezopotámii (úžitková keramika i jemná zdobená). Jej pôvod je nejasný, azda pôvodne pochádza z okolia Mardinu a Diyarberkiru. Táto kultúra prevzala zo severozápadného Iránu poľnohospodárstvo, pluh a trstené obydlia i drevené obydlia s hlinenými základmi.
V rokoch 6000 – 5000 pred Kr. (iné pramene 5600 – 5000 /4400 – 3700 pred Kr.) existovala v Asýrii sámarrská kultúra. Nachádzala sa približne na území Hassúnskej kultúry plus na území dolu až po Sámarrá. Významné náleziská sú sámarrá, Tell as-Sauván, Čóga Mami a Tell Abada. Prvýkrát tu máme nálezy zavlažovacích kanálov (Čóga Mami pri Bagdade), ktoré umožnili, aby sídla (od roku 5000 pred Kr.) vznikali aj v južnejších častiach Mezopotámie, kde boli potrebné zavlažovacie a odvodňovacie techniky. Pôvod je nejasný, niektorí sa domnievajú, že pochádza z Iránu, každopádne nevznikla z hassúnskej kultúry. Objavujú sa už stavby majúce tri miestnosti a charakteristická keramika. Sámarrské nádoby majú pozoruhodnú výtvarnú a technickú úroveň a rozmanité tvary. Náboženstvo bolo odlišné od náboženstva halafskej kultúry.
V rokoch 5500 – 4000 pred Kr. (iné pramene 5500 – 4500/4400 – 3700 pred Kr.) existovala v severnej Mezopotámii halafská kultúra (chaláfska kultúra). Tiahla sa v širokom páse od rieky Karche (Irán) ponad Bagdad až k Stredozemnému moru v Sýrii a dnešnom juhovýchodnom Turecku. Centrom bola severná Mezopotámia a severovýchodná Sýria. Významné náleziská sú Tell Halaf, Tell Hassúna, Tell Brak, Šagar Bazar, Jarim Kepe, Tell Arpačíja, Tepe Guara a Ninive. Jej pôvodcom je zrejme nejaký ľud, ktorý prišiel zo severu. Hlinené základy obydlí i (malých) svätýň boli už z drveného kameňa. Uctievali bohyňu-matku (podobnú neskoršej Ištar) a boha-byvola (pravdepodobne boha Mesiaca). Kultúra je známa najmä peknými nádobami s farebnou maľovanou výzdobou s geometrickými, rastlinnými aj figurálnymi motívmi. Bola to prvá kultúra v Mezopotámii, ktorá používala kovy (meď a olovo).
Predchádzajúce štyri kultúry sa čiastočne prekrývali (časovo i geograficky). Z vývojového hľadiska je však rozdiel v tom, že sámarrská kultúra hassúnsku kultúru vystriedala, kým halafská kultúra zo sámarrskej vznikala postupne a sčasti súbežne. Pre ďalší vývoj bola zrejme najdôležitejšia sámarrská kultúra.
Hoci sa väčšina laikov domnieva, že prvé sídla vznikli v Sumeri, čiže v južnej Babylonii, nie je tomu tak. Prvé ľudské sídliská v Babylonii sa na rozdiel od severu objavili pravdepodobne až v druhej polovice 6. tisícročia pred Kr., určite však až okolo roku 5000 pred Kr., a to pravdepodobne najskôr v Eridu (Eridu bolo podľa sumerskej tradície najstarším mestom na svete).
Okolo roku 5000 – 4500 pred Kr. (iné pramene 4200 – 3800 pred Kr.) existovala v Babylonii kultúra Eridu-Hádždží Muhammad (pozri pod obejdská kultúra), ktorá sa často považuje za prvú fázu obejdskej kultúry. Náleziská sú Eridu, Hádždží Muhammad, Ur, Tell Ubajd (Obejd), Nippur a Rás el-Amjá. Hojne sa už používali kanály. Sídliská sú ešte stále dedinami. V Eridu vznikol prvý chrám na terase (prototyp budúcich zikkuratov).
V období chalkolitu (medenej doby) sa už častejšie objavujú aj ozdoby a prístroje z medi a zriedkavo aj z vzácnych kovov. Centrum vývoja sa definitívne presúva do Babylonie, t. j. južnej Mezopotámie. Tvoria sa základné rysy budúcej mezopotámskej civilizácie. Vznikajú zárodky budúcich miest a zložitejšie formy ekonomickej a spoločenskej organizácie.
V rokoch 5000 – 3500 pred Kr. (iné pramene 4200 – 3300 pred Kr.) existovala obejdská kultúra(= ubajdská kultúra), zahŕňajúca kultúru Eridu-Hádždží Muhammad (pozri hore) a vlastnú (príp. vrcholnú) Obejdskú kultúru. Nachádzala sa spočiatku len v Babylonii, ale jej konečný rozsah bol približne na území Halafskej kultúry plus Babylonia, t. j. od Sýrie až po Perzský záliv (sčasti okrem Mezopotámie v užšom zmysle). Najvýznamnejšie náleziská sú Eridu a Tell Avajlí, ďalšími sú Ur, Uruk, Hádždží Muhammad, Girsu, Nippur, Čóga Mami, Tell Madhúr, Tell Arpačíja, Tepe Guara, Tell Brak, Šagar Bazar a samozrejme Tell Ubajd (Obejd). Vznikali už veľké verejné stavby (chrámy) a formovali sa prvé mestá. Kultúra na konci zaznamenala istý úpadok. Obejdská kultúra v severných oblastiach bola trocha odlišná od juhu – častejšie sa používajú kovy (pre blízkosť Arménska bohatého na kovy), maľby majú iné a bohatšie motívy, svätyne vyzerajú trochu inak a aj domy sú inakšie (okrúhle stavby rozdelené na väčší počet miestností).
Po roku 3800 pred Kr. (t. j. v polovici 4. tisícročia pred Kr.) v dôsledku častých dažďov stúpli moria, ktoré spôsobili potopy v nížinách a sú zdrojom (aj biblických) povestí o potope. Zároveň sa však stali priechodnými púšte, čo umožnilo migrácie obyvateľstva.
Podľa väčšinového názoru Sumeri (Sumerovia), prvé mezopotámske etnikum známe podľa mena, prišlo do južnej Babylonie z východu najneskôr v čase po vzniku (t. j. 3500 resp. 3300 pred Kr.) alebo v čase pred vrcholom (t. j. pred 3300 resp. 3100 pred Kr.) uruckej kultúry (pozri dolu), čiže boli nositeľmi (vrcholu) tejto kultúry. Je možné, že prišli už počas obejdskej kultúry, a že boli jej nositeľmi. Sumeri pravdepodobne neboli pôvodnými obyvateľmi tohto územia, existujú ale aj opačné názory. Podľa jazykovedcov prišli Sumeri z Indie. Podľa iných názorov Sumeri prišli do Mezopotámie až okolo roku 2600 pred Kr., takže nálezy zo staršieho obdobia treba pripísať nejakému neznámemu inému národu.
Po sumersky sa v Mezopotámii aktívne hovorilo až približne do roku 2000 pred Kr. Podľa obrázkov sa delili na skupinu s dlhými lebkami a skupinu s krátkymi lebkami (armenoidný typ).
Okrem Sumerov do oblasti prišli aj Semiti (neskorší Akkadi). Prišli zo severozápadnej Afriky ako kočovníci do Mezopotámie v užšom zmysle (t. j. severozápad) – neskôr aj do severnej Babylonie – najneskôr na začiatku Ranodynastického obdobia (pozri dolu), ale predpokladá sa, že prišli tesne po alebo pred Sumermi.
V rokoch 3500 – 3200 pred Kr. (iné pramene 3300 – 3000 pred Kr.) prakticky v celej Mezopotámii existovala urucká kultúra (=kultúra Uruk-Gaura), ktorá nadviazala na výsledky obejdskej kultúry. Významné náleziská sú Uruk, Eridu, Ur, Nippur, Tepe Gaura, Habúba Kabíra a Džebel Arúda. Počiatočná fáza je slabo dokumentovaná. Sídla na severe sa často vyčleňujú ako paralelná gaurská kultúra (podľa Tepe Gaura). V posledných rokoch siahala Urucká kultúra až do Sýrie. Vplyv mala aj v juhozápadnom Iráne (územie neskôr nazývané Elam). Keramiku uruckého typu (ktorá je spravidla jednofarebná – červená alebo sivá) nachádzame v južnej Babylonii a ďalej na severozápade. Gaurská kultúra sa zas vyznačuje zvláštnymi svätyňami a bohatým umením rezby pečatidiel (pečatidlá používali už neolitické kultúry). Steny chrámov zo sušených tehál zvonka zdobili mozaiky z farebných kolíkov z vypálenej hliny alebo z vápenca (Uruk); na iných miestach zas chrámové steny zdobili nástenné maľby s figurálnymi námetmi (Tell Ukajr).
Po roku 3300 (iné pramene 3100) pred Kr. urucká kultúra dosiahla svoj vrchol najmä v južnej Babylonii (vznik prvej tzv. vyspelej kultúry). V Uruku sa vtedy objavili monumentálne trojloďové 80-metrové svätyne (na terase z tehál) s pestrými mozaikami. Namiesto dovtedajších pečiatkových pečatidiel sa zjavili valcovité pečatidlá (pečatné valčeky; vznikli súčasne aj v susednom Elame), ktoré zostali typickými pre Mezopotámiu až do jej zániku. Odtláčali sa do hliny. Krajina pozostávala z niekoľkých mestských centier obklopených závislými sídlami. Všetka pôda bola vlastníctvom chrámu (svätyne), ktorý bol náboženským i svetským centrom mesta a bol asi zasvätený miestnemu božstvu. Chrámoví ekonomickí úradníci neskorouruckého obdobia sú aj autormi najstaršieho písma na Zemi, ktoré potom od Sumerov pravdepodobne prevzali Indovia a Egypťania. Najstaršie hlinené tabuľky s písomnými záznamami pochádzajú z Uruku (vrstva Uruk IV). Pred rokom 3000 pred Kr. sa písmo používalo len pre zoznamy a účtovné záznamy, písalo sa na hlinené tabuľky. Grafémy tohto obrázkového písma sa už v džemdetnasrskom období, ale najmä v ranodynastickom období (pozri ďalej), stávali abstraktnými a menili svoj výzor na charakteristické „kliny“. Tak vzniklo tzv. klinové písmo, ktoré sa dlho používalo v celej Prednej Ázii. Paralelne vzniklo okolo roku 3000 pred Kr. v západnom Iráne podľa vzoru uruckého písma odlišné písmo – protoelamské písmo. Vznikajú skutočné mestá, formuje sa vládnuca vrstva, nastal technologický pokrok vo všetkých oblastiach, rozširuje sa používanie kovov, začína výroba bronzu a iných zliatin. V Uruku rozlišovali štyri „stupne“ sveta: rastliny, živočíchy, človek a najvyššie svet bohov. Ľudia žili vo viacgeneračných domácnostiach a obydliach.
V rokoch 3200 až 3000 pred Kr. (iné pramene 2950 – 2750 pred Kr.) existovala v Babylonii a v Mezopotámii v užšom zmysle džemdetnasrská kultúra, ktorá sa často považuje za neskorú fázu Uruckej kultúry (súhrnne potom urucko-džemdetnasrská kultúra). Významné náleziská sú Uruk, Džemdet Nasr (pri Kiši), Tutub a Ešnunna. Vznikla pravdepodobne v dôsledku nových migrácií, ktoré spôsobili zničenie veľkých chrámov v Uruku. Centrom zostáva južná Babylonia (Sumeri). Na severe došlo pravdepodobne k vzniku nejakej ríše. Keramika je opäť viacfarebná, výzdoba stien svätýň je iná ako predtým. Prevzali sa podstatné prvky uruckej kultúry. Chrámy boli rozsiahle, prvýkrát na vyvýšenej terase. Rozvíjal sa typ so stredovou halou a bočnými menšími priestormi (Biely chrám v Uruku). Hlinené tabuľky sa objavili v Džemdet Nasri a Tell Ukvajri. Počet znakov je už vyšší, čo sa niekedy zdôvodňuje vyšším počtom ovládajúcim písmo. Úspešne sa rozvíjalo remeslo.
Sumerské písmo sa už používa aj pre jazyk Semitov v severnej Babylonii, ktorých už môžeme nazvať Akkadi (hoci to meno dostali až neskôr). Akkadi sa menia z kočovných pastierov na roľníkov a mešťanov a sčasti preberajú slová, kultúru a remeslo Sumerov.
V rokoch 3000 až 2340 pred Kr. (iné pramene 2750 až 2350 pred Kr.) nasledovalo v Mezopotámii tzv. ranodynastické obdobie. Najvýznamnejšie náleziská sú Kiš, Ešnunna, Tutub, Ur, Uruk, Šuruppak, Tell Adžrab, Lagaš, Girsu, Umma, Abú Salábích a Nippur. Obdobie sa asi začalo vpádmi z Iránu, ktoré spôsobili viacero zmien.
V tomto období sa v Mezopotámii formujú mestské štáty. Na ich čele stáli dedičné vladárske dynastie. Centrum tvorili mestské štáty v Babylonii, ale obdobie sa týka aj mestských štátov v susedných oblastiach, napr. v Sýrii (Ebla, Mari) a juhozápadnom Iráne (Súsy). V samotnej Mezopotámii existovalo asi 30 rôzne spolupracujúcich aj bojujúcich mestských štátov. K etnickému zloženiu pozri Džemretnasrská kultúra. Na opis dejín sú už k dispozícii početné písomné pramene (mestské archívy hlinených tabuliek, stavebné nápisy) z rôznych oblastí života (i slovníky a zmluvy). Dôležitým prameňom je Sumerský kráľovský zoznam napísaný asi až okolo 2000 pred Kr., ktorý opisuje dynastie panujúce v rôznych mestách od najstarších dôb (prvých panovníkov vládnucich pred potopou však historici ignorujú, lebo podľa zoznamu vládli a žili aj niekoľko sto rokov).
V sociálnej oblasti sa niekedy v tomto období oddelila svetská moc (dedičný vládca/kráľ „lugal“ v paláci) od predtým jedinej náboženskej moci (najvyšší správca/veľkňaz „en(si)“ v chráme/svätyni). Monumentálne svätyne sa zmenšili a zato sa zjavili prvé veľké (svetské) paláce (v Kiši okolo 2700 pred Kr.). Každé mesto malo svojho vlastného najvyšieho boha. Okrem toho sa (asi už aj pred ranodynastickým obdobím) rozlišovali dva druhy tzv. „domácností“: súkromné domácnosti a inštitucionálne domácnosti. Súkromné domácnosti boli viacgeneračné príbuzenské rodiny bývajúce a pracujúce v/pri jednom dome. Mali 20 až 30 členov a združovali sa do rodov, ktoré kolektívne vlastnili (a prípadne predávali) pôdu. Inštitucionálne domácnosti boli „chrámové domácnosti“ zložené z najvyššieho správcu a jemu podriadených zamestnancov, rodiny, vojakov, kultových osôb a pod. a „palácové domácnosti“, zložené z vládcu a jemu podriadených obdobných osôb. Zamestnanci boli asi odmeňovaní v naturáliách. Inštitucionálne domácnosti časť pôdy, ktorú vlastnili, dávali ako odmenu zamestnancom a časť tiež prenajímali tretím osobám.
Prvá fáza Ranodynastického obdobia (3000 – 2600 pred Kr.) je známa len nedostatočne, lebo písomné pramene sú zriedkavé. Druhá (2600 – 2340 pred Kr.) je naopak zdokumentovaná dobre. Najdôležitejšími mestami v prvej fáze boli Kiš a Uruk. V meste Uruk vládol niekedy na začiatku tohto obdobia Gilgameš (možno 2800 pred Kr.), ktorý je aj údajným staviteľom nájdených veľkých hlinených hradieb okolo Uruku. V meste Kiš vládol niekedy v tomto období „kráľ Kiša“ Mebaragesi, prvý vládca potvrdený súdobými nápismi (podľa Sumerského kráľovského zoznamu vládol 900 rokov). Prestížny titul „kráľ Kiša“ nosili aj vládcovia iných miest. Nástupca a syn Mebaragesiho bol Akka, ktorý bojoval s Gilgamešom. Okolo roku 2600 pred Kr. v Kiši vládol Mesalim, ktorý prvý dokázateľne prechodne ovládal/združil viaceré mestské štáty.
Najdôležitejším mestom druhej fázy bol bohatý Ur s dôležitým prístavom, ďalej mesto Šaruppak (dnes Fára), vtedy jedno z najväčších miest (100 ha, 15 000 – 30 000 obyvateľov) s dôležitým archívom a mesto Lagaš takisto s dôležitým archívom. V meste Ur založil Mesanepada okolo 2500 tzv. 1. urskú dynastiu, ktorá zbohatla vďaka intenzívnemu obchodu. Známe sú kráľovské hroby so zlatými, striebornými a pod. bohatými predmetmi z tohto mesta. Mesto Lagaš bojovalo (asi od 2600 pred Kr.) niekoľko generácií so susedným mestom Umma o pohraničné oblasti. Lagašský kráľ Eanatum (okolo 2470 pred Kr.) z tzv. 1. lagašskej dynastie (asi 2500 – 2340 pred Kr.) prechodne ovládol väčšie územie (v celej Babylonii, v Asýrii, v Mari aj v Elame), tiež prijal titul „kráľ Kiša“ a naďalej bojoval s Ummou. Boje s Ummou ukončil až kráľ Uruku a Ummy Lugalzagezi (2355 – 2340 pred Kr.), keď dobyl a spustošil Lagaš. Urobil tak v čase keď tam vládol Uru-ini-gina (Urukagina) posledný člen 1. lagašskej dynastie, ktorý vraj uskutočnil rozsiahle sociálne reformy (boj proti korupcii a honbe za peniazmi kňazov). Lugalzagezi neskôr dobyl územia v Babylonii, prenikol až k Stredozemnému moru a bol na najlepšie ceste vytvoriť v Babylonii prvý jednotný štát, v čom mu však zabránil akkadský Sargon (pozri ďalej).
V rokoch 2340 až 2159 pred Kr. (iné pramene 2330 až 2150 pred Kr.) nasledovalo v Mezopotámii akkadské obdobie (Akkadská ríša). Najvýznamnejšie náleziská sú Adab, Ešnunna, Tutub, Sippar, Gasur (Nuzi), Tell Brak.
Obdobie sa začína roku 2340 pred Kr., kedy Sargon I. (Šarru-kín I.), kráľ Kiša, porazil ummského (sumerského) kráľa Lugalzageziho, čím ovládol prakticky celú Babyloniu. Sargon bol pôvodne hlavný komorník kráľa Kiša menom Ur-Zababu, ale potom ho zvrhol, porazil Lugalzageziho a hlavným mestom svojho akkadského (čiže semitského) štátu urobil mesto Akkad, ktorého poloha dnes nie je známa (niekde pri Sippare a Kiši). Sargon vytvoril prvú ríšu v dejinách. Podľa (nesúdobých) literárnych textov Sargon následne dobyl rozsiahle územie od Stredozemného mora až po Perzský záliv. Nie je isté, či natrvalo ovládol, ale každopádne bojoval, aj s týmito územiami: Ebla (veľmi významné sýrske mesto), Cyprus, Kréta, Magan (asi Omán), Dilmun (asi ostrovy Bahrajn a Failaka) a stredná Anatólia.
Sargonov syn a nástupca Rimuš (2283 – 2275 pred Kr.) musel neustále potláčať vzbury v ríši, najmä v južnej Babylonii, pretože mestá chceli obnoviť svoju nezávislosť. Jeho nástupca a brat Maništušu (2274 – 2260 pred Kr.) mal rovnaké problémy. Významný vládca bol Narám-Sín (2259 – 2223 pred Kr.), ktorý opäť skonsolidoval kráľovskú moc v ríši a viedol aj boje v Iráne, Elame a Sýrii. Prvýkrát do určitej miery ovládol aj severnú Mezopotámiu, po prvýkrát sa uňho stretávame s kultom žijúceho panovníka (nechal sa uctievať ako boh). Narám-Sín podporoval umenie.
Počnúc vládou Šar-kali-šarrího (2222 – 2198 pred Kr.) sa začína obdobie úpadku a písomných správ je veľký nedostatok. Viedli sa jednak vnútorné boje a jednak boje proti prenikajúcim Gutejcom a Lullubejcom z východu, semitským Amorejcom zo západu a Churritom zo severu (horný tok Chábúru a pod.). Od akkadského štátu sa postupne opäť poodtŕhali mestské štáty, ktoré začali medzi sebou bojovať. Akkadský štát definitívne zanikol roku 2159 pred Kr., kedy Gutejci pustošivým vpádom zničili Akkad.
V tomto období dejín vznikali nápisy v akkadčine. V dôsledku prevzatia klinového písma pre akkadčinu sa celý systém písma stal značne komplikovaný, veľa znakov bolo viacznačných. Zapisovali sa 4 samohlásky. V oblasti výtvarného umenia došlo k uvoľneniu štýlu v porovnaní s abstraktným sumerským umením. Významnú úlohu v štáte hrali inštitúcie (kráľovský palác a chrámy jednotlivých božstiev), existoval ale aj súkromný sektor. V ekonomike zrejme došlo ku koncentrácii pozemkového majetku v rukách panovníkov, ktorí ju dokázateľne vo veľkom jednak skupovali od rodových skupín a jednak vyvlastňovali v dobytých oblastiach.
Roku 2159 pred Kr. Gutejci ovládli (najmä) severnú časť Babylonie (bývalého akkadského štátu), zatiaľ čo na juhu sa znova „aktivovali“ viaceré sumerské metstké štáty, predovšetkým Lagaš a potom Ur (tzv. sumerská renesancia).
O Gutejcoch z Iránu sa vie málo. Ich etnicita je neznáma. Ich hlavné mesto bolo asi pri meste Adab. Gutejcom sa nepodarilo vytvoriť centralizovaný štát, čiže Mezopotámia bola viac či menej opäť rozdrobená na mestské štáty pod rôznym vplyvom Gutejcov. Sumerský kráľovský zoznam uvádza, že Gutejci panovali v Mezopotámii asi 100 rokov (čiže už aj čiastočne pred rokom 2159).
Vládca mestského štátu Uruk Utu-chengal (2116 – 2110 pred Kr.) (predošlí vládcovia Uruku sú neznámi) roku 2116 pred Kr. (k2068 pred Kr.) porazil gutejského náčelníka Tirikana, čím definitívne vyhnal Gutejcov zo Sumeru. Utu-chengal nato rýchlo ovládol niekoľko miest v Babylonii, ktoré potom spravovali jeho miestodržitelia.
Najviac dokladov z južnej Babylonie máme o mestskom štáte II. dynastie z Lagaša, ktorá vládla v mestách Lagaš a Girsu. Hlavným mestom bolo Girsu.
Hoci bol štát rozlohou veľmi malý, jeho vplyv (najneskôr) od čias Ur-baby (2164 – 2144 pred Kr.), zakladateľa dynastie, siahal oveľa ďalej. Načas k štátu patrili aj vzdialené sumerské mestá (Ur, Nippur, Adab, Uruk, Bad-tibira). Lagašský štát zaznamenával ekonomický a kultúrny rozkvet. Hlavnými božstvami štátu boli Ningirsu, bohyňa Baba a Gatumdug. Najdôležitejším panovníkom bol Gudea (2144 – 2124 pred Kr./k okolo 2060 pred Kr.), jeden z najznámejších mezopotámskych vladárov vôbec. Za jeho vlády napríklad patrilo k lagašskému štátu aj Eridu. Preslávil sa stavbami veľkých chrámov, vojenskými úspechmi, podporovaním umenia a literatúry. Zachovalo sa veľa jeho sôch z dioritu, ktorého zobrazujú ako zbožného modliaceho sa. Veľmi významný je jeho hymnus pri príležitosti stavby chrámu zvaného Eninnu, napísaný na dvoch hlinených valcoch.
Za Gudeových nástupcov už moc lagašského štátu opäť slabla, pravdepodobne v dôsledku rastúceho vplyvu Uruku. Roku 2109 pred Kr. (k2061 pred Kr.) posledného vládcu z tejto dynastie menom Nammachani (2113 – 2109 pred Kr.) porazil a zabil vládca mesta Ur Ur-Nammu, zakladateľ tzv. III. urskej dynastie, ktorý bol pôvodne miestodržiteľom jeho brata Utu-chengala z Uruku, ale neskôr sa od neho odtrhol. Lagašský štát bol pripojený k Uru.
Jedným z miestodržiteľov sumerského Utu-chengala z Uruku (pozri hore) bol jeho brat Ur-Nammu, ktorému bol pridelený Ur, hlavné centrum mesačného boha Nannu. Roku 2111 pred Kr. (k2064) sa Ur-Nammu (2111 – 2094/k2064 – 3046 pred Kr.) od svojho brata odtrhol a založil tak tzv. III. urskú dynastiu (Ur III) v meste Ur. Krátko nato dobyl Lagaš (2109), Uruk a iné mestá v Babylonii. Za jeho vlády vznikli (napr. v Ure) prvé klasické stupňovité pyramídy (zikkuraty), tvorené svätyňou stojacou na troch stupňovitých terasách s pravoúhlym pôdorysom. Urnammu zaviedol titul „kráľ Sumeru a Akkadu“, čo svedčí o tom, že sa ešte rozlišoval semitský sever Babylonie (Akkad) a prevažne sumerský juh Babylonie (Sumer).
Ur-Nammov syn Šulgi (2093 – 2046 pred Kr./k 2046 – 1998) ovládol celú Babyloniu plus Asýriu a Elam (čiže územie od Perzského zálivu po Ninive). Po zhruba 100 rokoch tak znova obnovil centrálne vedenie (aspoň) pre celú Babyloniu. Uskutočnil aj veľa rôznych reforiem na upevnenie centralizovanej moci. On (alebo jeho otec) dal spísať zbierku právnych predpisov, vykonal daňovú reformu (boli centrálne zhromaždištia odvedených naturálií, ktoré sa potom znova redistribuovali), reformu administratívneho aparátu, zaviedol jednotný kalendár pre celý štát, obnovil božský kult kráľa. Počnúc jeho vládou nadobudli sumerské literárne diela (hymny, žalospevy, mýtické básne, diskurzy a pod.) svoju klasickú podobu.
Šulgiho nástupcovia (Amar-Sín 2045 – 2037, Šu-Sín 2036 – 2028, Ibbi-Sín 2027 – 2003) už museli svoj štát brániť proti útokom zvonka. Zintenzívnili sa – už od akkadského obdobia prebiehajúce – útoky západosemitských Amorejcov (Amoriti) zo západu ako aj Elamitov (z Elamu) a Churritov. Šu-Sín proti Amorejcom dokonca v roku 2032 dal postaviť v severnej Babylonii 200 km dlhý múr. Dôsledkom týchto bojov sa postupne provinční miestodržitelia odtŕhali od urského štátu a vytvárali nezávislé mestské štáty (napríklad Isin a Larsa), takže Ibbi-Sín už ovládal len okolie Uru. Po dlhšej vojne Uru s Elamom nakoniec Elamiti roku 2003 (k1955) pred Kr. dobyli Ur a pripojili ho k svojmu štátu, čím sa skončila doba uruckej dynastie. O tomto vznikli známe literárne skladby Nárek nad skazou Uru a Nárek nad skazou Sumeru a Uru.
Štát tretej urskej dynastie bol vysoko centralizovaný. Bol rozdelený na provincie, ktoré sa asi kryli s bývalými mestskými štátmi. Na ich čele stál miestodržiteľ (ensi) a kráľovi podliehajúci vojenskí velitelia (šagina). Kráľ (štát, palác) hral rozhodujúcu úlohu v ekonomike – kontroloval prakticky výrobné faktory pôda a kapitál a na kráľovských pozemkoch a v palácových dielňach zamestnával veľmi veľa ľudí odmeňovaných v naturáliách prípadne prídelmi pôdy. Rovnako významné boli chrámy, ktoré však boli pod kontrolou kráľa (ich hospodárenie kontroloval miestny ensi, museli odvádzať prebytky kráľovi a pod.). Aj chrámy však kontrolovali a prenajímali časť pôdy a zamestnávali ľudí. V chrámoch alebo ich dielňach asi pracovali aj vojnoví zajatci a otroci, ktorých však bolo veľmi málo. Zamestnávali sa nie len dospelí, ale aj deti, ženy a starci. Tretím „sektorom“ boli súkromníci – pôda v súkromnom vlastníctve a súkromní obchodníci a remeselníci – ktorých podiel na hospodárstve sa dnes už dá len hádať.
V tomto období existovalo v Mezopotámii najprv veľa mestských štátov, z ktorých sa postupne najdôležitejším stal Babylon, ktorý si ich za Chammu-rabiho podmanil. Boli to najmä Isin, Larsa, Aššur, Babylon, Ešnunna, Dér, Mari a (štát) Elam. Dole budú uvedené najdôležitejšie z nich. Všetky sa snažili stať sa akýmisi nástupcami urského štátu. Dôležitým faktorom boli od tohto obdobia semitskí pôvodne kočovní Amorejci (pozri hore), ktorí už zakladali aj vlastné osady na sumerskom území, dávali sa najímať ako sezónni pracovníci a v mnohých mestách sa stali kráľmi (čiže celé dynastie boli amorejské, čiže semitské a nie sumerské). Dôsledkom bolo, že sa približne do konca starobabylonského obdobia Sumeri úplne asimilovali (semitizovali). Sumerčina však ešte používala ako kultový jazyk až do čias helenizmu a babylonská duchovná kultúra bola dvojjazyčná sumerská a akkadská (podobne sa v európskom stredoveku používala latinčina).
Zakladateľom tohto štátu a isinskej dynastie bol Išbi-Erra (2017 – 1985 pred Kr.), pôvodne vojenský veliteľ urského štátu narodený v Mari (na dnešných iracko-sýrskych hraniciach), ktorý bol poverený správou Isinu, a ktorý tu roku 2017 vytvoril vlastný štát. Išbi-Erra postupne zjednotil časť Babylonie (napr. Ur, Uruk, Eridu a Nippur), prevzal správny systém uruckého štátu.
Koncom vlády Lipit-Ištara (1934 – 1924 pred Kr.), ktorý vydal sumerskú zbierku zákonov, význam Isinu značne klesol, keď mu susedná Larsa dobyla významný Ur, čím stratil kontrolu nad južnou Babyloniou.
Aj tento štát sa svojho času odtrhol od uruckého štátu. Prvým vládcom bol Naplánum (2025 – 2005), zakladateľ amorejskej dynastie larských vládcov. Kráľ Gungunum (1932 – 1906 pred Kr.) sa zmocnil Uru.
Najdôležitejší boli poslední vládcovia Varad-Sín (1834 – 1823 pred Kr.) a jeho brat Rím-Sín (1822 – 1763 pred Kr.), ktorí už ovládli významné mestá v Babylonii (Ur, Uruk, Girsu, Eridu, Nippur). Roku 1794 Larsa dobyla aj Isin.
Na úvod rekapitulácia predošlých dejín oblasti: Obyvatelia (geografickej) Asýrie boli výsledkom zmiešania nostiteľov Halafskej a Sámarrskej kultúry so Semitmi, ktorí prišli v 4. tisícročí. V 4. tisícročí tu bola Urucká kultúra. Okolo roku 3000 pred Kr. bola severná Asýria centrom tzv. kultúry Ninive 5. Samotné mesto Aššur bolo osídlené od prvej polovice 3. tisícročia pred Kr. Okolo roku 2300 pred Kr. sa Aššur a (geografická) Asýria stali súčasťou akkadského štátu, potom boli na južných štátoch opäť nezávislí a okolo roku 2070 pred Kr. zas boli súčasťou štátu III. uruckej dynastie. Okolo roku 2000 pred Kr. sa Aššur opäť stal nezávislým mestským štátom, ktorý zatiaľ ovládal len malé územie okolo mesta.
Až od začiatku 2. tisícročia máme o Aššure a jeho štáte bližšie informácie. V 19. a 18. storočí (k 1860 – 1730 pred Kr.) sa v Malej Ázii – mimo asýrskeho štátu – rozvíjali početné asýrske obchodné kolónie s centrom v Kaneši. Asýrsky štát mal z nich veľké zisky. Obchodovalo sa s meďou, cínom a látkami. O prvých vládcoch samotného Asýrskeho štátu (vtedy s hlavným mestom Aššur) sa dozvedáme len z neskoršieho nespoľahlivého Asýrskeho kráľovského zoznamu. Prvým známym vládcom bol podľa neho zrejme okolo roku 1960 Puzur-Aššur I. Viac už vieme o amorejskej dynastii, ktorá sa zmocnila vlády v Aššuri roku 1815 pred Kr.(k1750). Zakladateľom tejto dynastie bol Šamší-Adad I. (1815 – 1782 pred Kr. / k 1750 – 1717). Tento postupne ovládol celú severnú Mezopotámiu vrátane dôležitého mestského štátu Mari. Novým hlavným mestom sa stal Šubat Enlil (asi dnešný Tell Lejlán).
Po smrti Šamší-Adada bola ríša rozdelená medzi jeho synov Išme-Dagana (oficiálne kráľ), ktorý vládol z Ekallátumu (dnes neznáme mesto) a Jasmach-Adada, ktorý dostal Mari. Jasmach-Adad Mari stratil a Mari sa opäť stalo nezávislé pod vládou Zimri-Lima (1782 – 1759 pred Kr.). Aj Išme-Daganova moc sa obmedzila na centrálnu časť Asýrie. Niektoré dôležité asýrske mestá potom prechodne dobyl Chammu-rabi z Babylonu (pozri ďalej). Nasledujúce dejiny asýrskeho štátu asi do roku 1500 sú prakticky neznáme. Išme-Daganovi nástupcovia vládli zrejme z Aššuru, ich mená sú známe, ale inak už prakticky nič. Vieme však, že okolo roku 1700 (k1635) sa v Aššure dostal k moci Adasi, a tým aj nová dynastia.
Hlavný článok:Chammu-rabi
Mesto Babylon zrejme vzniklo v 3. tisícročí pred Kr., no spočiatku bolo úplne bezvýznamné. To sa zmenilo nástupom amorejského panovníka menom Sumuabum (1894 – 1884 pred Kr.), zakladateľom tzv. prvej babylonskej dynastie (1894 – 1594 pred Kr.). Za Sumuabových nástupcov Babylon ešte ovládal len okolité územia (Kiš, Dilbat, Sippar, Borsippu a pod.).
Najväčšiu zmenu spôsobil kráľ Chammu-rabi (Chammurapi) (1792 – 1750 / k 1729 – 1686 pred Kr.). Šikovne využívajúc spojenectvá s inými mestskými štátmi a štátmi (Mari, Asýria, Elam, Sýria) dobyl rozsiahle územia. Roku 1764 pred Kr. dobyl Ešnunnu, o rok neskôr aj Larsu a nakoniec Mari, čím mal pod kontrolou celú Babyloniu a Mezopotámiu v užšom zmysle. Potom dočasne dobyl aj niektoré časti Asýrie (Aššur, Ninive a pod.). Chammu-rabi sa staral o vybudovanie centralizovaného administratívneho aparátu, preslávil sa svojim Chammu-rabiho zákonníkom. Za jeho vlády sa rozvíjala aj literatúra a vznikli pre neskorších bádateľov dôležité akkadsko-sumerské „slovníky“.
Chammu-rabiho ríša dlho nevydržala. Už za jeho syna Samsu-iluna (1749 – 1712 pred Kr.) sa začala rozpadať. Samsu-ilun musel potlačiť veľkú vzburu v južnej Babylonii, pričom bol okrem iného roku 1740 pred Kr. zničený Ur a na niekoľko storočí zredukovaný na bezvýznamné mestečko. Ďalej sa v dôsledku hospodárskej krízy začala migrácia obyvateľstva z južnej Babylonie na severné územia. A do tretice sa pobrežia Perzského zálivu, tzv. Prímoria, zmocnila vzbúrenecká tzv. prímorská dynastia. Zvonka zas Samsu-ilun musel už čeliť Kassitom útočiacim zo severovýchodu, ktorí postupne získavali kniežatstvá v severnej Babylonii.
Za nasledujúcich panovníkov sa územie starobabylonského štátu stále zmenšovalo, až napokon Babylon roku 1594 pred Kr. (k1531) dobyli Chetiti na čele s Muršilom I. na jednej zo svojich lúpežných výprav (potom Babylon znova opustili). Akú úlohu Kassiti zohrávali pred rokom 1594 a či dokonca nepodporovali Chetitov pri ich výprave, nie je známe. Každopádne sa neskôr spomínajú prví (nevedno kde sídliaci) kassitskí králi už zo starobabylonského tohto obdobia (Gandaš (Samsu-ilunov súčasník), Agum I. atď. )
O udalostiach asi 200 rokov po roku 1594 v Mezopotámii nevieme takmer nič.
Opäť treba rozlišovať vývoj na severe a na juhu:
Niekedy po roku 1594 pred Kr. sa Kassiti zmocnili Babylonu. Prvým doložiteľným kasssitským panovníkom v Babylone bol Agum II. (okolo roku 1580 pred Kr.).Označoval sa ako kráľ Kassitov, Akkadov, Babylonu, Almanu (Alman bolo zrejme vlastné kassitské územie), Padanu (mesta, ktoré si stále nárokovali Elamiti) a Gútejskej krajiny (čo vtedy zodpovedalo zhruba dnešnému Kurdistanu). Na druhej strane pobrežie Perzského zálivu zdá sa stále ovládala tzv. prímorská dynastia (vtedy tam vládol Gulkišar).
Potom nasledovali králi Burna-Buriaš I., Kaštiliaš III. a Ulam-Buriaš, pričom posledný okolo roku 1450 porazil prímorskú dynastiu (vtedy na čele s Ea-gamilom).
V neskorej fáze kassitského obdobia (14. – 13. stor.) už Kassiti ovládali väčšinu južnej Mezopotámie a prechodne aj Asýriu. Priatelili sa s egyptskými faraónmi, venovali sa stavebnej a rekonštrukčnej činnosti. Kráľ Kurigalzu I. (pred 1374 pred Kr.) dal dokonca vybudovať nové mesto Dúr Kurigalzu. Po roku 1350, kedy sa Asýria odtrhla od štátu Mitanni (pozri dole), museli viackrát bojovať s Asýriou. Vo vnútornej politike zas stále dochádzalo k vzburám pri pobreží Perzského zálivu (tzv. Prímorie).
Rozvíjala sa aj literárna tvorba, roky 1400 – 1025 pred Kr. sa považujú za klasické obdobie mladšej babylonskej literatúry – veľa starších diel bolo najmä v 13. storočí prepísaných do kanonickej podoby, čiže sa potom už nemenili.
Kassitská dynastia bola v Babylone zosadená okolo roku 1155 pred Kr., kedy kráľ susedného Elamu Kutir-Nachchunte dobyl Babylon a zajal posledného kassitského kráľa.
Krátko nato, tiež okolo roku 1155 pred Kr., sa však moci v Babylone znova ujala „domáca“ dynastia pochádzajúca z Isinu, tzv. II. isinská dynastia (1155 – 1025 pred Kr.). Najdôležitejším vládcom z tejto dynastie bol Nabukadnesar I. (1124 – 1103 pred Kr.), ktorý prechodne skonsolidoval babylonskú moc a napríklad aj porazil štát Elam.
Zhruba po roku 1100 nastalo obdobie úpadku, ktoré súviselo so začiatkom prenikania kočovných Aramejcov (najmä) do Babylonie. Títo sa potom postupne začali usadzovať, vytvárať drobné mestské štáty (najmä v Sýrii (Damask) a Palestíne), miešať sa do záležitostí Predného Východu, až sa napokon nížinná Mezopotámia úplne arameizovala.
V roku 1025 nastúpila tzv. II. prímorská dynastia (Šimmaš-Šihu 1025 – 1007, Kaššu-nadin-ahhes 1006 – 1004 atď.), ktorá možno bola potomkami Kassitov.
Severnú Mezopotámiu (severnú Asýriu) a územie na východ od Tigrisu sa už od 2. polovice 3. tisícročia pred Kr. obsadili Churriti, národ neznámeho pôvodu s pravlasťou pri Kaspickom mori. Utvorili tam drobné štátiky. Niekedy v 17. storočí nastala nová veľká vlna churritského prisťahovalstva do týchto oblastí a vtedy asi už existoval najdôležitejší z týchto štátikov – churritský štát Mitanni, ktorého vznik sa nedá presne rekonštruovať (asi 17. storočie pred Kr.).
Štát Mitanni sa pôvodne rozprestieral v severovýchodnej Sýrii (hlavné mesto Vaššukkanni), odkiaľ aj prichádzali Churriti už od 3. tisícročia. Odtiaľ sa sa stále rozširoval do okolitých území (na východ a na západ). Obyvateľmi štátu Mitanni boli Churriti, Semiti a menší podiel Indoiráncov (čiže Indoeurópanov).
V 15. storočí už bol štát Mitanni významnou veľmocou – súperil s Egyptom, Chetitským štátom, Babyloniou a Elamom. Najväčší rozmach štát dosiahol za kráľa Sauštara (okolo 1430 pred Kr.), ktorý dobyl Asýriu (podliehala formou závislých vládcov) a iné územia, takže jeho ríša siahala od dnešného juhovýchodného Turecka až po pohorie Zagros. Mitanni však so susedmi nie len súperila, ale kráľovské rodiny mali aj priateľské styky (zmluvy o priateľstve, rodinné kontakty a pod.).
V 14. stor. mitannský štát začal upadať. Okolo roku 1350 pred Kr. stratil Asýriu. Zároveň pred rokom 1300 pred Kr. vypukli boje o mitannský trón, pričom jednotlivých uchádzačov podporovali Chetiti (za vlády Šuppiluliuma I.) a Asýria. K moci sa dostal Chetitmi podporovaný Šattivaza, ktorý s Chetitskou ríšou uzavrel zmluvu o „poslušnosti“ Chetitom. Hoci sa zo závislosti čoskoro vymanil, musel čeliť silnejúcej asýrskej expanzii.
Mitannský štát sa potom stále viac redukoval a definitívne zanikol asi až v 12. stor. (po 1200) v súvisloti s etnickými pohybmi na Prednom Východe (morské národy).
V (južnej) Asýrii asi od roku 1700 pred Kr. stále vládla dynastia Adasiho a možno aj iní lokálni vládci. Všetci boli možno už od 17. storočia viac-menej závislí na Mitanni. Okolo roku 1430 pred Kr. definitívne podľahli štátu Mitanni.
Okolo roku 1350 pred Kr. kráľ Aššuru Aššur-uballit (1365 – 1330 pred Kr.) odtrhol Asýrsky štát (tzv. Stredoasýrska ríša 1350 – cca 1000) od štátu Mitanni, potom dobyl aj časti Mitanni v severovýchodnej Sýrii a zasahoval do babylonskej politiky. Dopisoval si s faraónom Achnatonom z Egypta. Svoju dcéru vydal za kassitskobabylonského kráľa, ale jeho vnuk, ktorý sa potom stal babylonským kráľom sa stal obeťou sprisahania. Aššur-uballit preto vojensky zasiahol a dosadil na babylonský trón kráľa Kurigalza II. (1332 – 1308 pred Kr.).
V 13. storočí králi ďalej rozširovali územie svojho štátu (pripojili Mezopotámiu v užšom zmysle a južné Arménsko). Významnými kráľmi boli Salmanasar I. (1274 – 1245 pred Kr.) a Tukultí-Ninurta I. (1244 – 1208 pred Kr.). Druhý z nich vybudoval novú kráľovskú rezidenciu Kár Tukultí-Ninurta (5 km severne od Aššuru; po smrti kráľa návrat k starej rezidencii), dvakrát úspešne (dočasne) dobyl Babylon a nakoniec bol zvrhnutý palácovým prevratom.
Po Tukultí-Ninurtovej smrti (1208) začal asýrsky štát upadať a strácať územia, čo súviselo aj s príchodom veľkého množstva neznámych, tzv. morských národov (ku ktorým patrili aj Filištínci) okolo roku 1200 do oblasti Malej Ázie, Sýrie, Palestíny a okolia. 12. storočie bolo vyplnené bojmi o trón a zasahovaním Babylonu do asýrskych záležitostí.
Aj Asýria bola ovplyvnená zhruba po roku 1100 začiatkom prenikania kočovných Aramejcov do týchto oblastí. Za vlády Tiglatpilesara I. (1115 – 1076 pred Kr.) však Asýria zaznamenala opäť rozkvet. Bojoval v južnom Arménsku, viedol časté výpravy proti Aramejcom, dobyl Mezopotámiu v užšom zmysle a po smrti Nabukadnesara I. aj dočasne dobyl niektoré významné babylonské mestá.
Za Tiglatpilesarových nástupcov sa však územie asýrskeho štátu najmä v dôsledku aramejských útokov opäť zredukovalo na centrálnu oblasť okolo Aššuru, Ninive a Arbilu.
Toto obdobie sa začalo etnickými presunmi asi po roku 1100 pred Kr. a v tomto období začala postupná arameizácia obyvateľstva nížinnej Mezopotámie.V ekonomike už od roku 1200 pred Kr. začala na Prednom Východe železná doba. Železné nástroje zlepšovali poľnohospodárske výnosy, výroba železa sa stala novým odvetvím a náleziská kovov sa stali príčinami rôznych vojen. Okrem toho sa od konca 2. tisícročia začali vo veľkej miere na dopravu používať ťavy. Stavali sa nákladné paláce a chrámy. Toto všetko prispievalo k rozvoju obchodu.
Politicky v Prednom Východe postupne vznikol celý rad štátov a kmeňových zväzov. V deviatom storočí si veľkú časť z nich podmanila Novoasýrska ríša a v 7. storočí Novobabylonská ríša (pozri ďalej). Boli to najmä:
Hlavný článok:Novoasýrska ríša (=Asýrska veľríša)
V 9. stor. Asýrčania, pôvodne obmedzení len na územie centrálnej Asýrie, dobyli, pripojili si a postupne asyrizovali aramejské štáty pri Eufrate a v severnej Mezopotámii. Potom v 9. a 8. stor. dobyli aj Sýriu, Palestínu a kraje na severozápade, severe a východe, čím vznikla prvá veľká ríša v dejinách Predného východu. Najväčší rozsah dosiahla roku 671 pred Kr., kedy dobyla aj Egypt. Zvláštny bol vzťah k dobytej Babylonii, ktorej kultúru a vzdelanosť si Asýrčania vážili ako základ svojej kultúry. Významné babylonské mestá (Babylon, Borsippa, Sippar…) si preto mohli ponechať svoje pôvodné výsady, niektorí asýrski králi sa nachali v Babylone formálne korunovať za babylonského kráľa a podobne. Babylončania svoje postavenie využívali a často sa proti asýrskej nadvláde búrili. Ich spojencami bol pritom štát Elam.
Dobyté územia sa rôznymi vzburami často snažili od Novoasýrskej ríše odtrhnúť. Zajatcov a búriace obyvateľstvo Asýrčania mali vo zvyku presídľovať (aj po státisícoch) – usídľovali ich v skupinách po celej ríši. Vzniklo tak multietnické osídlenie a ako lingua franca sa používala aramejčina (čo platilo ešte aj neskôr v časoch Perzskej ríše). Do 10. stor. pred Kr. sa dobyté územia najprv ponechali v rukách domácich dynastií a od 9. stor. pred Kr. sa už z nich spravidla stali asýrske provincie na čele s asýrskymi guvernérmi. Od konca 9. stor. sa už títo guvernéri stávali takmer nezávislými vládcami, ktorí dokonca často ohrozovali asýrsku centrálnu vládu, ale kráľovi menom Tiglatpilesar III. (745 – 727 pred Kr.) sa reformou správy podarilo právomoci guvernérov obmedziť (najmä ich častým striedaním).
Najdôležitejšími mestami novoasýrskej ríše boli Aššur, Kalchu a Ninive.
Po skončení vlády významného panovníka Aššurbanipala (668 – 627/626 pred Kr.) vyčerpaná krajina začala upadať. Roku 626 pred Kr. sa od Novoasýrskej ráše odtrhol Babylon (vznik tzv. Novobabylonskej ríše) a v rokoch 614 – 609 pred Kr. spojené vojská Médskej ríše a Novobabylonskej ríše ríšu dobyli. Novoasýrska ríša zanikla a bola rozdelená medzi Médsku ríšu a Novobabylonskú ríšu.
V Babylone sa v 1. polovici 1. tisícročia vystriedalo viacero vládnucich dynastií. Politický význam Babylonie – okrem symbolického a kultúrneho – bol v tomto období nízky, dôležitá bola skôr Novoasýrska ríša. Územie však bolo (ešte aj neskôr pod perzskou nadvládou) pomerne bohaté, lebo bohatlo z diaľkového obchodu – vznikali dokonca viacgeneračné obchodné alebo finančné „rodinné podniky“. Babylonia sa postupne dostávala do závislosti na Novoasýrskej ríši (pozri hore), definitívne sa stala jej súčaťou vytvorením personálnej únie za vlády asýrskeho kráľa menom Tiglatpilesar III. (745 – 727 pred Kr.), ktorý sa dal v Babylone korunovať za kráľa menom Púlu. Personálnu úniu neskôr občas nahradili iné formy nadvlády, aj preto že v Babylonii dochádzalo k neustálym vzburám proti asýrskej nadvláde, ktoré organizovali najmä vodcovia aramejských a chaldejských kmeňov v južnej Mezopotámii podporovaní štátom Elam. Známy je najmä boj asýrskeho kráľa Sinacheriba a potom jeho syna Asarhaddona proti aramejsko-chaldejským kmeňom na čele s Marduk-apla-iddinom II., pri ktorom bol aj roku 689 totálne zničený Babylon (o pár rokov znova postavený).
Hlavný článok: Novobabylonská ríša (=Chaldejská ríša)
V čase, keď zomrel asýrsky kráľ Aššurbanipal (627/626 pred Kr.) zomrel aj Asýriou dosadený babylonský kráľ Kandalán. Potom zostal babylonský trón rok neobsadený. Na jeseň roku 626 chaldejské knieža Nabopolasar z tzv. Prímoria vydobyl Babylonii nezávislosť od Novoasýrskej ríše a stal sa kráľom (626 – 605 pred Kr.). Sprvu neveľké novobabylonské územie rýchlo rozšíril
Roku 616 pred Kr. už novobabylonské vojská útočili na asýrskom území. Potom ako Médovia dobyli Aššur (614 pred Kr.), uzavrel Nabopolasar s médskym kráľom Kyaxaresom spojeneckú zmluvu, ktorú potvrdili sobášom Nabopolasarovho syna a Kyaxaresovej dcéry. Roku 609 pred Kr. spojené médsko-babylonské vojská napokon dobyli Novoasýrsku ríšu, ktorú v poslednej fáze intenzívne podporovali egyptské vojská (z obavy pred silnejúcim Babylonom).
V nasledujúcich rokoch Novobabylončania dobýjali (sčasti egyptské) oblasti Palestíny a Sýrie, jedným z hlavných veliteľov bol pri týchto výpravách kráľovský syn Nebukadnesar II. (biblický Nabuchodonozor). Roku 605 dobyl strategické mesto Karchemiš (na Eufrate) s egyptskou posádkou a následne dobyl celú Palestínu a Sýriu. Po smrti svojho otca sa stal novobabylonským kráľom (605 – 562 pred Kr.). Už ako kráľ pokračoval v bojoch v Sýrii a roku 601 sa neúspešne pokúsil dobyť Egypt. 16. marca 597 pred Kr. a opätovne roku 587 pred Kr. dobyl Jeruzalem (587 úplné zničenie) a po oboch dobytiach boli tisíce obyvateľov Jeruzalema odvedené do Babylonu. Po roku 587 potom podobne 13 rokov obliehal fenický Tyros. Roku 585 sprostredkoval Nebukadnesar mier medzi susednou Médskou a Lýdskou ríšou. Za Nabukadnesara dosiahla Novobabylonská ríša najväčší mocenský aj územný rozmach. Ríša bola organizovaná podľa novoasýrskeho vzoru. Nabukadnesar sa ale preslávil aj stavebnou činnosťou. Dal prestavať Babylon (Ištarina brána, hradby, dokončenie stavby babylonskej veže čiže zikkuratu Etemenanki v chrámovej sústave boha Marduka Esagile atď.) a medzi Eufratom a Tigrisom postaviť tzv. médsky múr severne od Babylonu.
Po troch krátko vládnucich bezvýznamných vládcoch (561 – 556 pred Kr.) nastúpil na trón Nabonid (Nabú-ná'id; v Biblii omylom zamenený za „šibnutého“ Nebukadnesara) (556 – 539 pred Kr.), ktorého matka bola kňažnou mesačného boha Sína v Charráne. Keďže podporoval rekonštrukciu chrámov boha Sína v Charráne a Uru a preto opustil Babylon (kde ho zastupoval syn Bél-šar-usura (=biblický Belšasar)), a keďže v Babylonii zatiaľ vypukol hladomor, kňazi babylonského boha Marduka ho odsudzovali. Pretože sa teda nechcel vrátiť do Babylonu, dobyl západnú časť Arabského polostrova a v oáze Tajmá si postavil palác.
Ďalším dôvodom jeho dlhého pobytu v Arábii bola snaha zorganizovať odpor voči na severe vznikajúcej Perzskej ríši. Keď totiž kráľ Médskej ríše vypovedal vojnu Novobabylonskej ríši, využil to roku 550 pred Kr. jeho dovtedajší perzský vazal Kýros II. z dynastie Achajmenovcov, ovládol Médsku ríšu a premenil ju na perzskú ríšu. V roku 546 pred Kr. dobyl aj Lýdiu, a tým aj Malú Áziu. Nabonid sa síce rýchlo vrátil do Babylonu, ale už bolo neskoro. Na jeseň roku 539 pred Kr. Perzská ríša bez väčších ťažkostí dobyla Babylon. Tým sa skončili vlastné dejiny Mezopotámie, ktorá odvtedy už bola súčasťou mocnejších susedných útvarov. Do roku 482 pred Kr. (pozri dole) však Peržania ešte Babylonii ponechali mnoho slobôd.
Hlavný článok:Perzská ríša
Mezopotámia bola od roku 539 pred Kr. súčasťou Perzskej ríše, v ktorej vládli Achajmenovci. Okolo roku 520 pred Kr. sa začal budovať Perzepolis. Po vzburách proti perzskej nadvláde perzský kráľ Xerxes I. definitívne zrušil okolo roku 482 pred Kr. „babylonské kráľovstvo“ (ktoré bolo v personálnej únii s Perziou) – formálne si zrušil dovtedy používaný titul „kráľ Sumeru a Akkadu“.
Hlavný článok:Alexander Veľký
Po dobytí Babylonie Alexandrom Veľkým, ktorý urobil z Babylonu svoje sídelné mesto, vznikla akási neskorá renesancia „babylonstva“ (najmä v Uruku), ktorá trvala ešte aj v čase Partskej ríše. Alexander Veľký zničil Perzepolis.
Hlavný článok:Seleukovci
Ríša Seleukovcov bola jednou z nástupníckych štátov Macedónskej ríše. Jej jadrom bola Sýria a Mezopotámia. Od roku 164 pred Kr. ríša začala upadať, v rokoch 150 – 130 pred Kr. prakticky väčšinu Mezopotámie ovládla susedná expandujúca Partská ríša a Seleukovský štát sa obmedzil len na Sýriu.
Hlavný článok:Parti, Staroveký Rím, Dejiny Iraku
V roku 64 pred Kr. Pompeius urobil zo Sýrie rímsku provinciu, samotná Mezopotámia bola už od 150/130 pred Kr. časťou Partskej ríše, v ktorej vládli Arsakovci. Potom sa Rimania viackrát pokúšali Mezopotámiu dobyť, podarilo sa im to dočasne prakticky len v rokoch 115 – 117 za Trajána, kedy bola Mezopotámia rímskou provinciou. Posledné klinopisné texty vznikli po prelome letopočtu.
Hlavný článok:Novoperzská ríša, Dejiny Iraku
V Partskej ríši sa ujal moci Peržan Ardašír a zmenil ju na Novoperzskú ríšu pod vládou Sasánovcov. Ich sídlom bol Ktésifón (pri Bagdade). Z tohto obdobia pochádzajú posledné správy o osídlení bývalých sumerských miest. Napríklad roku 430 je ešte zmienka o Uruku ako o sídle kresťanského biskupa.
Hlavný článok:Arabská ríša
V rokoch 637 – 651 Mezopotámiu dobyli Arabi. V roku 763 založili Bagdad a Babylon sa začal postupne vyľudňovať.
Ako sa Arabská ríša postupne rozpadala na viacero štátov, zostali na Mezopotámskom území vládnuť arabskí Abbásovci.
V rokoch 1160 – 1170 Mezopotámiu navštívil rabín Benjamín z Tudely, ktorý po stáročiach znova objavil ruiny Ninive a Babylonu (jeho kniha vyšla však až roku 1543 a nebola všeobecne známa).
Hlavný článok:Mongoli (mongolské jazyky)
Chán Hülegü roku 1258 z poverenia svojho brata, vtedajšieho vládcu Mongolov, dobyl Bagdadský kalifát, pričom strašne zničil Mezopotámiu. Roku 1394 Tímúr, jeden z jeho nástupcov, zničil Bagdad.
Hlavný článok:Osmanská ríša
V tomto období nastal hospodársky a kultúrny úpadok Mezopotámie.
Na druhej strane sa pomaly začal výskum Mezopotámie. Niekedy pred rokom 1583 Babylon navštívil švábsky lekár Rauwolff. Začiatkom 17. storočia navštívil bohatý rímsky šľachtic Pietro della Valle ruiny Babylonu, Perzepolisu, Uru a iných miest v Babylonii. V tom istom storočí nasledovalo ešte niekoľko takýchto európskych laických výprav. Až výprava Nemca Carstena Niebuhra (1761 – 1767), ktorý okrem iného napísal vplyvnú knihu a priniesol z Perzepolisu dlhé opisy klinopisných textov, spolu so štyrmi vedcami začala nová epocha výskumu Angličania a Francúzi dostali od Turecka povolenie na výskumy.
Roku 1802 nemecký učiteľ Georg Friedrich Grotefend rozlúštil klinové písmo. Priekopníkom ozajstnej archeológie v severnej Mezopotámii boli v 40-tych rokoch 19. stor. francúzsky konzul v Mosule Paul-Émile Botta a anglický cestovateľ Austen Henry Layard (vykopal Ninive). Pokiaľ ide o juh, v Babylone kopal už v roku 1811 Angličan Claudius James Rich, ale až roku 1855 Jules Oppert z analýzy textov vyvodil, že obyvatelia juhu sa volali Sumeri a roku 1877 Ernest de Sarzec vykopal prvé pamiatky po Sumeroch. Odvtedy archeologický a iný výskum intenzívne pokračuje.
Spojené kráľovstvo bolo protektorom územia Mezopotámie po rozpade Osmanskej ríše (definitívne od 1920). Od roku 1921 tu vzniklo kráľovstvo, ktoré sa od roku 1924 volalo „Irak“. S účinosťou od roku 1932 mu Spojené kráľovstvo dalo nezávislosť. Roku 1958 sa kráľovstvo zmenilo na republiku.
LIMS forum content by LIMS forum members is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-ShareAlike 4.0 International License. Based on a work at www.limsforum.com.
