Infrastructure tools to support an effective radiation oncology learning health system

Gregor IX.
rímsky biskup
Raffaelo Santi, Gregor IX. schvaľuje dekréty, 1511, detail fresky Cnosti teologické, Vatikánske múzeá, Vatikán
Funkcie a tituly
Pontifikát
19. marec 1227 – 22. august 1241
Honorius III. Celestín IV.
Biografické údaje
Rodné meno	Ugolino dei Conti di Segni
Narodenie	okolo 1167 Anagni, Pápežský štát
Úmrtie	22. august 1241 Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	19. marec 1227
Odkazy
Gregor IX. na catholic-hierarchy.org angl. Gregor IX.
Kompletný zoznam pápežov
Vatikánsky portál  Historický portál  Biografický portál

Gregor IX. (lat. Gregorius Nonus), vl. menom Ugolino dei Conti di Segni (* okolo 1167, Anagni - † 22. august 1241, Rím), bol talianskym duchovným a 178. rímskym pápežom (v rokoch 1227 - 1241).

Gregor IX., mimoriadne rázny a neústupčivý, ale aj hlboko veriaci človek, sa do cirkevných dejín zapísal ako „pápež inkvizície“. Obdobie jeho pontifikátu sprevádzal neustály zápas o posilnenie postavenia pápežstva na úkor rímskonemeckého cisárstva.

Počas svojho pontifikátu dva razy uvrhol do kliatby cisára Fridricha II. a svätorečil Františka z Assisi (r. 1228), Antona Padovského (r. 1232), Dominika Guzmána (r. 1234) a Alžbetu Uhorskú (r. 1235).

O jeho živote do zvolenia za pápeža je málo poznatkov. Vyštudoval cirkevné právo a teológiu na univerzitách v Bologni a v Paríži. Bol synovcom pápeža Inocenta III., ktorý ho v roku 1198 povýšil na kardinála-diakona a v roku 1218 na kardinála-biskupa. Medzi uvedenými rokmi pôsobil ako pápežský legát v Nemecku, Lombardsku a Toskánsku. Počas svojho kardinálskeho obdobia na príkaz Inocenta III. vypracoval stanovy františkánskej rehole.

Po Inocentovej smrti († 1216) bol prítomný pri voľbe jeho nástupcu - stal sa ním Honorius III..

Skvelá kariéra ho čakala aj za nového pápeža. V januári 1217 sa stal pápežským nunciom v Lombardii a Toskánsku. V tejto funkcii viackrát osvedčil svoje diplomatické schopnosti.

Po smrti Honoria III. († 18.3.1227) sa hneď na ďalší deň zišlo v Ríme konkláve (konalo sa v dnes neexistujúcej budove Septizonium) aby zvolilo jeho nástupcu. V rovnaký deň bolo známe aj meno nového Petrovho nástupcu - stal sa ním kardinál Ugolino dei Conti, ktorý prijal meno Gregor IX. 21. marca bol v Lateránskej bazilike intronizovaný.

Takmer celý Gregorov pontifikát bol poznamenaný konfliktmi s cisárom Fridrichom II.; na začiatku a konci Gregorovej vlády prerástli do otvoreného dramatického zápasu.

Prvýkrát sa obaja panovníci dostali do sporu v súvislosti s organizáciou križiackej výpravy.

Ešte v roku 1213 pápež Inocent III. vyhlásil ďalšiu, v poradí piatu križiacku výpravu, ktorej nemeckú časť mal viesť osobne cisár Fridrich II. Napriek vyhláseniu výpravy sa jej odchod dlho odkladal, až napokon, na štvrtom lateránskom koncile, konanom v roku 1215 bolo rozhodnuté, že posledným termínom odchodu Fridricha II. má byť 1. jún 1216. Tento termín však nebol dodržaný. V tomto roku Inocent III. zomrel a nový pápež Honorius III. už s účasťou Fridricha II. na výprave nepočítal.

Gregor IX. po neúspechu piatej výpravy zvolal v roku 1227 novú výpravu, na ktorej Fridrich prijal poverenie jej velením. Pri odchode križiackych vojsk však cisár ochorel. Gregor, pripomínajúc si jeho prieťahy za Honoriovej vlády, považoval Fridrichovo odstúpenie za odmietnutie poslušnosti (cisárovo vysvetlenie neuznal) a v roku 1228 ho exkomunikoval. Navyše sa rozhodol zlomiť Fridrichovu moc v jeho talianskych dŕžavách. Zbavil jeho sicílskych poddaných sľubu vernosti a vtrhol s pápežským vojskom na Sicíliu.

Napriek pápežovej zlovôli a trvajúcej exkomunikácii Fridrich vo výprave pokračoval. Po návrate z výpravy v roku 1230 poľahky porazil pápežských žoldnierov a opäť zaujal svoje panstvo v južnom Taliansku. Po vzájomnej dohode, že nebude zasahovať do vnútorných záležitostí Pápežského štátu Gregor IX. Fridrichovu exkomunikáciu zrušil.

Počas nasledujúcich rokov Gregor a Fridrich spolupracovali pre obostranný prospech. Fridrich sa napr. zastal pápeža, keď bol v rokoch 1232 a 1234 nútený pri sporoch s obyvateľmi Ríma ujsť z mesta; Gregor mu zasa robil sprostredkovateľa v cisárovom spore s lombardskými mestami. Krehké prímerie však skončilo v roku 1238.

Prvotným podnetom bola Fridrichova snaha reorganizovať správny systém na Sicílii v čom Gregor IX. videl cisárovu túžbu po absolutistickej vláde popierajúcej pápežovu zvrchovanosť. Sicílski duchovní predstavitelia sa obrátili na pápeža so sťažnosťou, v ktorej upozorňovali na potláčanie cirkvi. Gregor IX. vyzýval Fridricha k zmierlivosti a príkro mu pripomenul, že svetskí vladári sú podriadení duchovnej moci pápeža. Gregorove obavy sa potvrdili, keď Fridrich dosiahol v roku 1237 víťazstvo nad spojenými lombardskými vojskami čím dal jasne najavo, že mu nejde o nič menšie ako o nadvládu nad celým Talianskom vrátane samotného Ríma. Na dôvažok, v roku 1238 poslal svojho nemanželského syna Enzia na Sardíniu, ktorá bola pápežským lénom, kde sa mal oženiť so sardínskou princeznou Adelou; v nasledujúcom roku ho dokonca vyhlásil za sardínskeho kráľa. Pápežovu pozíciu chcel okrem toho oslabiť naštrbením jeho vzťahov so zborom kardinálov.

Gregorovi sa vďaka svojmu vplyvu a získaniu spojencov v proticisársky zmýšľajúcich mestách podarilo obnoviť moc v Ríme. Vzápätí obnovil Fridrichovu pápežskú exkomunikáciu. Spor vyústil do otvoreného konfliktu, v ktorom sa ani jedna strana neštítila najostrejších invektív. Cisár sa otvorene dožadoval zosadenia Gregora na všeobecnom cirkevnom sneme; Gregor označil Fridricha za rúhača a posla Antikrista. Keď napokon Gregor v roku 1241 snem zvolal, väčšina jeho pozvaných účastníkov sa naň nedostavila pretože cisár, ktorý medzičasom vojensky obľahol Rím, dal uzavrieť prístupové cesty k mestu.

Cisárove vojská obliehali Rím až do leta 1241. K samotnému útoku na mesto však neprišlo, pretože pápež, odhodlaný vzdorovať cisárovi, v auguste 1241 zomrel. Pre Fridricha, ktorý vždy vyhlasoval, že svoj spor nevedie proti cirkvi, ale proti pápežovi, Gregorovou smrťou stratilo ťaženie zmysel a stiahol sa od rímskych hradieb.

I keď spory s cisárskou stranou neumožňovali Gregorovi IX. plne sa sústrediť na svoje hlavné poslanie, napriek tomu významnú časť svojej vlády venoval pastoračnej činnosti.

Prejavil sa ako obdivovateľ a podporovateľ rehoľných spoločenstiev. Zvláštnu priazeň venoval najmä františkánskemu a dominikánskemu rádu. Rehoľu sv. Františka napr. v záujme posilnenia jej vnútornej nezávislosti bulou Nimis iniqua z r. 1231 vyňal spod jurisdikcie biskupstiev. V roku 1228 kanonizoval zakladateľa rádu Františka z Assisi a o šesť rokov nato Dominika Guzmána, zakladateľa dominikánov.

Vydal zbierku pápežských dekrétov (Decretales Gregorii Papae IX) zvanú tiež Liber extra, ktorá ako základný zdroj cirkevného práva pretrvala až do začiatku 20. storočia.

Ako niekdajší študent parížskej univerzity obnovil v roku 1231 jej činnosť. O dva roky nato založil univerzitu v Toulouse.

Tienistejšou stránkou pontifikátu Gregora IX. bolo zriadenie osobitnej pápežskej inkvizície na zosilnenie boja proti heretikom. Jej riadenie zveril dominikánom.

• Zoznam kardinálov vymenovaných Gregorom IX.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gregor IX. (pápež)

• GREGOR IX. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 152 – 154.
• Catholic Encyclopedia (po anglicky)
• Documenta Catholica Omnia - www.documentacatholicaomnia.eu
• Rehoľa menších bratov Františkánov Archivované 2011-11-29 na Wayback Machine

Predchodca: Honorius III.

Pápež Gregor IX. (zoznam)

Nástupca: Celestín IV.